Turistický klub UPC Banská Bystrica

Skialpinistické viazanie má jednu charakteristickú vlastnosť. Klopká. Pri každom kroku: klop-klop.  Dnes ráno vynikalo obzvlášť.  Čerstvo napadnutý sneh tlmil zvuky okolia, krajina bola pustá a aj moja spoločníčka Bajka bola hodný kus predo mnou.  Terén sa stával čoraz strmším. Spočiatku nestíhali pľúca, potom sa pridali svaly na nohách, chytené dutiny protestovali proti liečbe „klin klinom“ a na studenom vzduchu spôsobovali nepríjemné bolesti uší a zubov. Cieľ cesty sa črtal na obzore, z mojej perspektívy vo veľkej diaľke. Koľko klopnutí bude ešte treba…   V bielej samote som počúvala klopkanie. Klop – klop. Ako tikot hodín, ako tlkot srdca. Každá sekunda, každý úder odpočítaný klopnutím viazania.  Pred každým „klop“ sa svaly napnú a zdolajú kúsoček z príkreho svahu, pľúca sa nadýchnu… a s tou bolesťou to tiež ešte toto klopnutie pôjde.  Tiché  „klop“ neustále podčiarklo prítomný okamih.  V prítomnom „klop“ bol terén príjemný a kráčanie ľahké. Len ja a Ďumbier. Bez nedosiahnuteľných cieľov, bez nenaplnených predstáv, bez vlastnej malosti, slabosti, nehodnosti, bez porovnávania. Len ja…

Ďumbier – západ slnka

Opäť som sa raz v nedeľu večer vybral na Štefáničku, aby som trochu pookrial… Počasie bolo premenlivé, ale viac-menej sychravé a pod mrakom. Pri chate som usúdil, že do zotmenia je ešte čas a poveternostné podmienky sú znesiteľné, preto som hneď vykročil na Ďumbier. Cestou nahor sa mi naskytol zaujímavý prírodný úkaz. Na západe sa ukázalo slniečko, a ako mraky postupovali na východ, slniečko sa zväčšovalo. Úžasné, západ slnka a slnko rastie ako pri rannom brieždení! Trvalo to však iba chvíľu, lebo skutočne bol západ. Kým som vyšiel na vrchol ku krížu, už sa zmenšovalo. (Zobraziť viac…)

Rifugio Serristori

Článok je parafrázou článku z Vetroplach magazínu, ktorý sa stal pre nás počas
nášho výletu v Ortlerských alpách “kultovým” 
http://ortlerske-alpy.vetroplachmagazin.sk/via-ferrata-na-tschenglser-hochwand-3373m-60?strana=3

L’Angelo Piccolo
Alebo: ako sa míňajú ferraty v Suldene.

(Zobraziť viac…)

Asi pred dvadsiatimi rokmi, počas výstupu na Gerlach, nám náš známy a vtedy aj náš horský vodca chcel urobiť výstup zaujímavým a rozprával nám rôzne pikošky. Keď sme v rannom šere uvideli kamzíkov, povedal: „Kamzík uteká vždy hore“. Po chvíľke sme sa všetci zasmiali, lebo práve tí naši kamzíci porušili pravidlo „vždy“ a nás sa zbavili majestátnym ľahkým behom šikmo nadol. Možno tak urobili preto, že sa nachádzali rovno pod kolmou stenou, do ktorej sme nabiehali a nahor to jednoducho nešlo. (Zobraziť viac…)

„Teraz sa s Božou pomocou stanem samým sebou.“

(Søren Kierkegaard)
Nedávno som prenocoval na jednej malofatranskej horskej chate. Prístrešie spolu so mnou zdieľalo ešte šesť ľudí. Z nich ma najviac zaujal postarší muž a mladá žena, ktorí chatu navštívili nezávisle od seba, no spájal ich spoločný záujem, horský beh. Večer strávili družným rozhovorom o svojich zážitkoch a výkonoch z posledných dní. Ráno pri odchode som pred chatou stretol horskú bežkyňu. Prehodil som s ňou niekoľko priateľských slov o večernom rozhovore, kam má namierené, a keď sme zhodnotili, že máme spoločnú trasu, hrdinsky som s úsmevom skonštatoval, že my pomalší musíme vyraziť skôr a vydal som sa na cestu. Pridal som do kroku a v mysli som skonštatoval, že ma hádam tak skoro nedostihne. (Zobraziť viac…)