Ďumbier – západ slnka
Opäť som sa raz v nedeľu večer vybral na Štefáničku, aby som trochu pookrial… Počasie bolo premenlivé, ale viac-menej sychravé a pod mrakom. Pri chate som usúdil, že do zotmenia je ešte čas a poveternostné podmienky sú znesiteľné, preto som hneď vykročil na Ďumbier. Cestou nahor sa mi naskytol zaujímavý prírodný úkaz. Na západe sa ukázalo slniečko, a ako mraky postupovali na východ, slniečko sa zväčšovalo. Úžasné, západ slnka a slnko rastie ako pri rannom brieždení! Trvalo to však iba chvíľu, lebo skutočne bol západ. Kým som vyšiel na vrchol ku krížu, už sa zmenšovalo. Celé to bolo nesmierne krásne a dojímavé. Absorboval som tam ticho a majestátnosť hôr a celej prírody, prelínajúce sa oblaky, kamzíky oddychujúce neďaleko cyrilometodejského kríža, jednoducho nádhera… Zostupoval som k chate, jemno mi pršalo na plešinu a príležitostne som zastavoval a otáčal sa, aby som čím dlhšie zachoval celú tu večernú majestátnosť hôr a stvorenstva.
Som si vedomí, že hoci ja sa tu rozplývam a opisujem svoje zážitky, je to nič proti tomu, čo som v skutočnosti zažil. Čítam napísané riadky a uvedomujem si, že čitateľovi sa to môže javiť ako snenie, alebo nejaké nostalgické blúznenie, ktoré sa ho vôbec nedotýka, ale ja si to nesiem v srdci.
Tak je to asi aj s vierou v Boha, môžem o Ňom diskutovať, čítať, študovať, počúvať, ale podstatné je, čo som s ním zažil a či si Ho nosím v srdci…
pekne si to napisal
Ešteže srdcia nemajú obmedzenú kapacitu nejakými megabytami. A pri čítaní som si zase vybavila Vysokú 🙂