Ploská
Keďže sa nám nechcelo byť v Banskej Bystrici počas osláv 80.výročia SNP, tak sme sa pobrali na Kráľovu studňu – Anička, Dáška, oM a ja. Toma sme zaparkovali na parkovisku pod hotelom a rozdelili sme sa na dve sekcie – turistickú a bežeckú. Ani neviem ako a už som s otčem bežala smerom na Krížnu, poriadne mi nedal vydýchnuť a pokračovali sme na Frčkov, Ostredok, Ostredok rázcestie. (Zobraziť viac…)
Babky
Po výstupe na Sivý vrch cez Bobroveckú dolinu som si na dnešný deň zvolil niečo jednoduchšie a kratšie. Predsa len som mal v nohách celkom slušnú kilometráž 🙂 Štartoval som opäť z Bobroveckej Vápenice a cieľom bol prechod cez Babky. Motiváciou pre túto trasu bolo čosi neznáme a čosi krásne, čo sa za týmto vrchom skrýva. Jednak som na tomto vrchu Západných Tatier ešte nebol, a potom už pri zostupe zo Sivého vrchu cez Chatu pod Náružím, či Červenec (oba názvy sú správne) som videl, že ide o krásny kút prírody. Keďže som si ho chcel viac užiť, nechal som si výstup naň ako samostatný cieľ. So svojou výškou 1566m zďaleka nedosahuje majestátnosť často navštevovaných mohykánov Západných Tatier, napriek tomu však ponúka nádherné scenérie a panorámy a to nielen na Západné Tatry, ale aj na okolité pohoria, ako Nízke Tatry, Chočské vrchy či Malú Fatru…
Z Bobroveckej Vápenice som vyštartoval po cyklistickej trase, ktorá sa nad kameňolomom spojí s modrou turistickou značkou a ďalej pokračujú, až na niektoré úseky, viacmenej súbežne. Pri smerovníku „Pod Babkami“ som odbočil na zelenú značku, ktorá celkom slušne stúpa až na Babky. Cestou sa nachádza prameň sviežej vody. V týchto letných páľavách nesklamal, padol celkom vhod 🙂 Napriek stúpaniu sa postupne otvárali nádherné výhľady na Liptovskú kotlinu, a tie príjemne menili namáhavý charakter tejto časti výstupu. Od Bobroveckej Vápenice na vrchol Babiek je prevýšenie asi 800m, čo je na 6km dlhom úseku celkom slušné stúpanie.
Hrebeň z vrchola Babiek do Sedla Predúvratie je nesmierne malebný a má skôr fatranský ako tatranský charakter. Lúky, nízka drevina, holiny s vyčnievajúcimi skalkami… Aj samotný prechod je už fyzický menej náročný a treba si ho vychutnávať 🙂
Zo Sedla Predúvratie som zostupoval presne tou istou trasou ako deň predtým. Popri Chate Červenec a okolo Mnícha (skalné bralá nad Bobroveckou Vápenicou) až na parkovisko k autu.
Celá trasa mala asi 14,5km a nastúpal som približne 940m.
Sivý vrch
Sivý vrch je asi kopcom tohto roka. Teda aspoň pre mňa. Vrámci augustového putovania po horách som si opäť vybral dvojdňovku v Západných Tatrách a opäť bol v nej zahrnutý aj spomínaný vrch. Doteraz som naň vždy vystupoval po červenej od Hút, trasou, ktorá je charakteristická malebným „skalnatým mestečkom“. Tentokrát som si zvolil na výstup liptovskú stranu so štartom aj cieľom v Bobrovckej Vápenici. Pre tento okruh ma inšpiroval Jožko, brat v kňazstve, ktorého sme asi pred mesiacom stretli práve na vrchole Sivého vrchu. Okrem toho som si už dávnejšie vravel, že v tejto časti Západných Tatier som ešte nebol a vôbec ju nepoznám.
V stredu, už za tmy, som zaparkoval transportéra s karavánovou výbavou na parkovisku Bobroveckej Vápenice. Pri poháriku som ešte preštudoval trasu a vzdal Bohu vďaku za prežitý deň. Ráno okolo ôsmej som už zahrieval svaly k ústiu Jaloveckej doliny. Ranný chlad, lesná zeleň, machy, potôčik, tiene stromov a ja celkom sám… Pomerne mierne stúpanie, pohodový trail… Užíval som som si to 🙂 Po odbočení do Bobroveckej doliny sa chodník trochu zúžil a v niektorých úsekoch pribudli skaly, takže som musel primerane tomu prisbôsobiť aj tempo, no všetko išlo vo veľkej pohode. Zhruba na hranici lesa a kosodreviny som obehol mladý turistický pár a zase sám. Slnkom ožiarené Bobrovecké plesá a horské lúky ponúkali nádherné scenérie, ktoré pripomínali divočinu a minimálny zásah človeka. Obzeral som sa, fotil, užíval si to… Ani sa mi nechcelo pokračovať do Sedla Pálenica.
Hlavou sa mi prevaľovali rôzne plány. Chcel som ísť všade… „Vybehnem na Brestovú a Salatín a pozriem Hlbokú dolinu a Parichvost“, uvažoval som. Nakoniec som si povedal: „Plán bol Bobroveckou dolinou na Sivý vrch a cez Červenec dole, tak to zachovaj. Na druhú stranu sa pozrieš inokedy!“ 🙂 A tak som ostal verný plánu.
Na Sivom vrchu boli dve ženy a pes, no akurát začali zostupovať. Zažil som na tomto vrchole to, čo sa mi tu ešte nestalo. Bol som tu úplne sám… Sedel som na slnkom vyhriatej skale, konzumoval nejakú poživeň, sušil tričko a v srdci zaznievala modlitba chvály.
Po asi pól hodine som pokračoval na Ostrú. Nohy trochu stvrdli, no čoskoro sa opäť dostali do pracovného tempa. V okolí Veľkej kopy som stretol kochajúcich sa turistov, otca s „tínedžerkou“… Zdalo sa, že sa kochá iba otec a dcéra opodiaľ indiferentne postáva, no možno som situáciu zle vyhodnotil 🙂 Vraj som prvý človek ktorého stretli. Prehodili sme pár slóv, popriali si všetko dobré a pokračovali každý svojím smerom.
Ďalšia debata bola s chatárom pri Chate pod Náružím. Potvrdil, že Bobrovecká dolina si zachovala svoju divokosť a v tom je jej čaro. Na zostupe okolo Mnícha na Bobroveckú Vápenicu už ľudí pribúdalo a to bolo dobre… Veď nech sa idú aspoň trochu, každý podľa svojich schopností, dotknúť prírody, ktorá v sebe nesie kód Stvoriteľa. Ja som si už tento dotyk niesol a príjemne hrial pri srdci.
Prašivá
V Bystrici sa teplota dvíhala nad 30°C, a tak sme sa s Aničkou rozhodli pre krátky beh na Donovaloch.
Z Polianky sme vyštartovali po červenej značke, ktorá vedie cez Štrosy a Sedlo pod Kečkou na Kečku. Tu sme sa trochu pokochali, urobili zopár fotiek, vyhli sa početnej medzinárodnej skupine mladých, ktorí boli účastníkmi akcie organizovanej asociáciou YMCA. Po krátkej pauze sme pokračovali ďalej a pred Hadliarkou sme odbočili na zimný chodník a popod Kečku sa vrátili do Sedla pod Kečkou. Za Štrosmi sme odbočili doľava na Močiare a Dlhú lúku. Na jej začiatku, pri cyklistickom smerovníku, sme odbočili zase doprava smerom k Hrubému vrchu a prepojkou prešli späť na červený chodník. Potom už iba k autu na Polianku. Pekný okruh a nenáročný, oddychový beh.
Ešte sme pozreli známych na Zorničke a išli do BB.
Čierny kameň
Síce v popoludňajších hodinách boli hlásené búrky, vyštartoval som z Vyšnej Revúcej do Sedla Ploskej. Zatiaľ bolo celkom pekne, a ak by malo niečo prísť, tak sa zvrtnem a pôjdem nazad. Bežalo sa mi vo veľkej pohode. Na salašoch Mogury som prehodil pár slóv s miestnym osadenstvom. Tešili sa na dážď, lebo naozaj bolo veľmi sucho, ale či budú aj búrky a kedy zaprší, to naozaj netušili. Veď kto by to aj vedel? 🙂
V Sedle Ploskej príjemne pofukovalo a kdesi na západe, nad Martinskými holiami, sa hromadila čierňava. Po krátkom váhaní som pokračoval ďalej do Sedla pod Čiernym kameňom. Tam som trochu vyčistil a opravil studničku, potešilo ma, že rúrka, ktorú sme tam už dávnejšie osadili, stále funguje. Pokochal som sa na lúkach Minčolu a výhľadoch na Rakytov a už som zbiehal po červenej k odbočke na salaš Koniarka. Je to pekná a pokojná prepojka popod bralá Čierneho kameňa, ktorá prepája červený a žltý turistický chodník. Salaš sa pôvodne využíval na pasenie koní v letnom období, keď sa nemuseli využívať na prácu v horách a pri obrábaní rolí. Po vyjdení z lesa som ešte hĺbavo absorboval krásy veľkofatranskej prírody s výhľadom na Ostredok a Krížnu, a potom som už len po žltej zbehol do Vyšnej Revúcej. Búrka neprišla, čo nevadilo a neprišiel ani dážď, čo už trochu aj mrzelo.
