Krížna
Pred sviatkami ma otče zobral vyvetrať do hôr. Konečne niečo dlhšie, nie len na chvíľku. Auto sme zaparkovali vo Vyšnej Revúcej, zaplatili parkovné a pobrali sa chtiac – nechtiac nahor. Samozrejme otče popredu, ja pozadu. Hovorila som si, však ma počká nad salašmi. Potom si hovorila, že ma počká pri odbočke. Potom som si myslela, že v sedle Ploskej. Tam som si naozaj myslela, že si robí srandu a schoval sa. A nie. Počkal ma na Ploskej. Samozrejme moje srdce dosahovalo tepy výšin, zatiaľ čo otče sa už poberal ďalej, aby mu nebola zima. A takto nejako to pokračovalo až na Krížnu. V pokoji, nádhere, miestami s nohami ako kozliatko (hlavne na snehu a ľade). Vychutnali sme si Krížnu a pobrali sa na zostup. Plán bol Suchou dolinou, ale pri prameni sme zistili, že „tudy cesta nevede“. Terén bol zľadovatený a zasnežený. A tak sme sa vrátili naspäť na červenú a cez Repište a Východné Prašnické sedlo k Hajabačke a späť k autu. Bola to super trúper paráda s perfektným počasím. Ale oM nezabehol ani len 25km (mali sme 24,8km), zato mne aplikácia písala, že táto aktivita bola naozaj ťažká. Jeden teda nie úplne unavený, druhý áno. Ale obaja spokojní. Nadmieru.
