Revúcka dolina
Po povinnostiach, ktoré prináša pracovný deň v závere týždňa sme zbalili veci a vybrali sa ponaťahovať trochu šľachy i kosti na ferratu Dve veže do Nižnej Revúcej. Na druhý deň boli hlásené zrážky, takže sme chceli aspoň trochu využiť piatkový večer.
Čo dodať? Počasie bolo príjemné, horúčava už poľavila… Ľudia o tomto čase vacmenej balili výstroj a odchádzali a my sme si vychutnávali pokoj prírody a oddych na skalkách 🙂
Kyseľ
Tretí deň nášho UPC dobrodružstva nás čakala ferrata Kyseľ. Počasie bolo priaznivé, najkrajšie z celého pobytu na Biskupských chyžkách. Po sv. omši a raňajkách sme si rozdelili ferratové sety a vyrazili smerom na Klauzy, a potom ďalej k ústiu Sokolej doliny. Tam sme sa naobedovali, oddýchli a presunuli k ústiu Kyseľa. Roklina už bola v tomto čase až na pár výnimiek prázdna, a tak sme si ju užívali a kochali sa na jej krásach úplne sami. Po prekonaní ferratového úseku sme pokračovali Veľkým Kyseľom k Biskupským chyžkám.
Pri plánovaní v predvečer výletu sa na tvári Karolínky dala čítať neistota a rozhodovanie „Ísť, či neísť?“ – predsa len na takom niečom ešte nebola a vzhľadom na jej slabé skúsenosti z turistiky a špeciálne z turistiky v Slovenskom raji, stupačiek a rebríkov to bola veľká výzva… Nakoniec hodenú rukavicu prijala a s odvahou, pokorou a odhodlaním išla s nami. V nasledujúcich riadkoch sa môžete pozrieť jej pohľadom na náš výlet v Slovenskom raji a na Biskupských chyžkách. Pekné čítanie 🙂
„A predsa som sa na to dala…“
Presne týmito slovami by som opísala svoj prvý turistický výlet s UPC. Pre mňa to bol zážitok. Myslím, že je dobré spoznať nových ľudí, a aj zmeniť prostredie. Obdivovať krásu v lesoch a uvedomiť si, že sme oproti toľkej kráse a veľkosti sveta len maličkou, ale veľmi dôležitou bodkou. Takých bodiek sa nás nazbieralo 6 v nejaké dni aj sedem. Sedem statočných… a myslím, že sme Slovenský raj prežiarili. Navštívili sme veľa rebrikov, mostov z dreva, dokonca ferratu, parkrát som si nohy poriadne namočila v potôčiku, a vtedy som pochopila, prečo moji spoluturisti preferujú radšej sandále, hoc som si najskôr myslela, že sandále sú na túru nie príliš pevná obuv. Zažila som omšu za kuchynským stolom, a tak blízko premenenia som nikdy nebola. Videla som nespočetnú krásu vodopádov. A prečítala minimálne 50 tabúľ s rôznymi názvami tých krásnych miest, ktoré si nepamätám. Nie som veľký turista, a stratila by som sa aj na rovnej ceste bez naozaj moc dobrých vodcov. Takže vďaka im, že boli, a že navigovali správne. A nebola by som veru ani príliš dobrý turistický sprievodca, ktorý vám povie, čo všetko sme videli (hádam vám to dajú do poznámky). Avšak som dosť dobrý pozorovateľ a predovšetkým oceňovateľ krásy. A toľko krásy na takom malom priestore, toľko pokoja, hĺbky, radosti je mi ťažko vidieť niekde inde. Odchádzalo sa ťažko, pretože sme sa na chvíľku mohli všetci zastaviť, byť sami so sebou ale aj prehĺbiť už vybudované priateľstvá a aj sa vzájomne spoznať. S rukou na srdci môžem povedať, že som sa naozaj nebála a prekonala veľa zo svojich strachov. Pretože som vedela, že ľudia ktorí sú v tomto mojom mini dobrodružstve (pre mňa to rozhodne mini dobrodružstvo bolo) so mnou, sršia radosťou, pokorou, pokojom,
Kaja
Trubačová veža
S blížiacim sa začiatkom semestra, sme sa rozhodli, že sa vyberieme aspoň niektorí na Via ferratu Skalka. V UPeCečku sa nás spolu s otcom Martinom zišlo sedem. Nabudení elánom a plní chuti sme sadli do áut a presunuli sa na parkovisku na Skalke. Otec Martin nás všetkých vystrojil ferratovými setmi, na hlavy sme si nasadili prilby a hor sa za dobrodružstvom. Kráčajúc ku ferrate, trošku zakecaný, sme skoro na ferratu ani nepotrafili, no ešteže otec Martin strážil, kadiaľ ísť, respektíve neísť 😊 (Zobraziť viac…)
Ra Gusela
Na záver nášho pobytu sme sa vybrali tiež do známych miest, po 4 rokoch sme sa vrátili na kopec Ra Gusela (alebo aj Monte Gusela). Auto sme zaparkovali v Passe di Giau v nadmorskej výške 2236m. Keďže sme vyrazili celkom skoro, nebol problém s parkovaním. Hneď vedľa bieleho Lamborghini, ktoré sa neskôr vozilo hore dolu a očarilo nás svojim zvukom a vzhľadom 🙂
Torre di Toblin
V našom putovaní „Po starých chodníčkoch“ sme si nechali Torre di Toblin ako chuťovku. Poučení z predchádzajúceho dňa sme z kempu vyrazili hneď, ako sa dalo. Raňajkovali sme po ceste, teda až keď sme čakali v rade pred závorou, aby sme mohli prejsť na súkromnú cestu. V každom prípade sme čakali výrazne kratšie, no na raňajky to stačilo 🙂 (Zobraziť viac…)
