Torre di Toblin
V našom putovaní „Po starých chodníčkoch“ sme si nechali Torre di Toblin ako chuťovku. Poučení z predchádzajúceho dňa sme z kempu vyrazili hneď, ako sa dalo. Raňajkovali sme po ceste, teda až keď sme čakali v rade pred závorou, aby sme mohli prejsť na súkromnú cestu. V každom prípade sme čakali výrazne kratšie, no na raňajky to stačilo 🙂
Opäť sme zaparkovali pri Rifugio Auronzo (2333m), veď samozrejme kde inde…? Počasie bolo pekné, ustálené a aj teplota bola primerane príjemná. Rezko sme vykročili pomedzi zástup cez sedlo Forcella Lavaredo (2454m) k Rifugio Loacatelli (2405m). Vraj je to jedna z najnavštevovanejších chát v Južnom Tirolsku, keďže v okolí chaty sa nachádza množstvo cieľov nielen pre turistov, ale aj horolezcov či tých, ktorí vyhľadávajú lezenie na zaistených cestách alebo jednoducho ferratách 🙂 . Pri chate prevládal ešte relatívny pokoj. Urobili sme zopár fotiek na chatu s kaplnkou, keď Tre cime di Lavaredo (2999m) poslúžili ako pozadie. Potom sme pokračovali okolo Sasso di Sesto (2539m) k Torre di Toblin (2617m).
Táto lokalita bola svedkom mnohých smutných udalostí počas 1. svetovej vojny. Rakúsko-Uhorská armáda využívala Torre di Toblin ako pozorovaciu vežu. Okrem iného tu mali umiestnený mínomet, ktorým ostreľovali talianske jednotky na Sasso di Sesto. Je to tak, ako sú Dolomity úžasné a nadchýnajú svojou krásou, tak sú zároveň smutné, pretože stále pripomínajú hrôzu tejto vojny.
Od chaty Locatelli sme teda kráčali chodníkom označujúcim ferratu smerom k Torre di Toblin. Avšak za Sasso di Sesto sa dá pomýliť a odbočiť k zostupovej ferrate. Preto treba prejsť cez sedielko a postupovať v smere hodinových ručičiek úzkou rímsou okolo Torre di Toblin až na začiatok výstupovej ferraty. Tá sa nachádza na jej severnej strane, kde je pomerne chladno. Odporúčam dať si na seba aj niečo teplejšie, skôr ako, začnete liezť. Na Torre di Toblin idú teda dve ferraty. Náročnejšia, ktorej presný názov je Ferrata delle Scalette (Rebríková cesta), ale vo všeobecnosti ju volajú ako ferratu Torre di Toblin a jednoduchšia Ferrata dell Cappellano Hosp (Ferrata kaplána Hospa). Tá prvá sa využíva na výstup a druhá na zostup. Hoci to takto označujú šípky na značkách, predsa len zostupovú ferratu využívajú niektorí aj na výstup. Jednak pre jej jednoduchosť, a potom sem tam sa aj niekto zamotá a netrafí na výstupovú ferratu. V každom prípade sa výrazne neodporúča používať náročnejšiu ferratu na zostup.
Ferrata delle Scalette je stredne náročná ferrata. Vzhľadom na to, že je pomerne krátka, a aj preto, že sa postupuje prevažne po rebríkoch ju skúsení ferratisti radia medzi ľahšie ferraty. Netreba ju však podceňovať, pretože ponúka tri ťažšie pasáže (úvodný dihedrál – dvojsten /diedro iniziale/, prechod komínom /un passaggio all’intero del camino/ a posledná hrana /l’ultimo spigolo/), ktoré spolu so vzdušnou exponovanosťou výrazne zvyšujú jej náročnosť.
Myslím, že sme si výstup užívali. Sem tam zaznela aj nejaká emócia… asi ako na tenise, ibaže v skalách sa to lepšie ozývalo 🙂 Ale napokon sme si celkom sami užívali vrcholové plató. Fotenie pri kríži, fotenie okolitých panorám, poďakovanie Stvoriteľovi a pohodový zostup Ferratou dell Cappellano Hosp.
V okolí Rifugio Loacatelli to už bolo presýtené ľuďmi, asi ako v Tatrách pri Zelenom plese. Kúpili sme si tričká, posedeli v blízkosti chaty a pobrali sa smerom k autu pri Rufugio Auronzo. Naozaj pekná dolomitská chuťovka 🙂
Topo z Ferraty delle Scalette na Torre di Toblin
