Turistický klub UPC Banská Bystrica

Roháče

1. deň: Podvečer na Roháčskych plesách

Z Banskej Bystrice sme, ako inak, vyrazili s miernym meškaním, ktoré sa navýšilo cestou vďaka oprave mosta za Liptovskou Osadou. V Ružomberku na nás čakala Majka, ktorá doplnila našu štvoricu (otče, Vlasťo, Anička, ja). Po kávičke na pumpe sme pokračovali k chate Zverovka, kde sme zaparkovali auto, vzali batohy na chrbty a vybrali sa na Ťatliačku. Samozrejme, nie priamo. Ale cez Roháčsky vodopád a štyri Roháčske plesá. Ich počet sa temer stal predmetom stávky medzi otčem a Vlasťom 🙂 Prechádzka to bola parádna. Občas sme sa rozdelili, občas spolu. V objatí prírody, jej nádhery. Očarení či už flórou alebo aj faunou (kačky, kamzíky, svište) sme došli až ku krásam oroseného pivka a následne aj prosečka 🙂

Report: Barborka

2. deň: Roháčskym hrebeňom alebo raňajky na Rákoni

Vo štvrtok ráno sme si na Ťatliakovej chate dali iba rannú kávičku a vyrazili sme na náš výstup. Už po prvých krokoch sa nám otec Martin s Vlasťom a Bajkou stratili z dohľadu a Anička mi iba zopakovala pravidlo UPC turistu č. 1 „Nikdy sa nesnaž držať tempo s otcom Martinom.“ A tak sme si hore prudkým svahom kráčali samé dve a našich šprintérov sme dobehli až na Rákoni (ležiacom na slovensko-poľskej hranici), kde nás už netrpezlivo vyzeral otec Martin a kde nás zároveň čakali raňajky z Vlasťových zásob (v Poľsku 🙂 ). Vychutnali sme si salámu, pareničku a chlebík a pustili sme do zdolávania ďalšieho kopca a to Volovca. Musím uznať, že výhľady parádne. Pozrieš vľavo vidíš svišťa, pozrieš vpravo vidíš kamzíka. Na Volovci nás síce nečakali také dobroty ako na Rakoni, ale výzva do budúcna je zrealizovať tam turistickú verziu UPC kafíčka 🙂 No a ďalšia etapa výstupu začala byť ozaj vážna – Ostrý Roháč. Na reťaze som síce bola dopredu pripravená, ale na tú výšku a otvorený priestor pod skalou, ktorou som sa štverala, to už menej. Poslušne som robila, čo mi otec kázal a nahlas som sa povzbudzovala: „Držím sa reťaze. Reťaz je bezpečná. Ide mi to (veľmi) dobre a som šikovná.“ Čudovali by ste sa, ale pomáha to 🙂 Na Ostrom Roháči som sa veru kochať výhľadmi nechcela, len som sa snažila čím skôr dostať dolu… ako inak, zasa reťazou. Po zdolaní tohto exponovaného úseku (pozor, naučila som sa nový výraz 🙂 ) som sa na krátku chvíľku dostala do čela našej výpravy… no otče moje tempo proste nezvládol a musel ma obehnúť. Ale nakoľko si pamätám pravidlo UPC turistu č. 1, tak som si z toho nič nerobila a kráčala som ďalej – smer Plačlivô. Tuto nás už nečakali reťaze, ale rovinka to rozhodne nebola. No dopredu ma poháňal fakt, že hore si dáme konečne vytúženú prestávku. A tak sa aj stalo. Konečne som si aj ja posedela a pokochala sa krásou Západných Tatier. V tomto bode našej túry sme sa rozhodli rozdeliť. Ja, Anička a Bajka sme sa vybrali Smutnou dolinou k Chate Zverovka a otče s Vlasťom pokračovali smer Baníkov.

Report: Majka

3. deň: Ovocný tanier smerom na Partizánsku nemocnicu

Na posledný deň nášho výletu padali odvážne návrhy ako Sivý vrch alebo Sedlo pod Osobitou. Neprekvapivo ale boli všetci spokojní, keď sa nám na mape neďaleko nás ukázal žltý chodníček vedúci k hodinu vzdialenej partizánskej nemocnici. Chodník začína pri Chate Zverovka v lese za altánkom. Väčšinou prechádza horou, občas pretne čistinku alebo  rúbanisko. Hneď na začiatku nás potešil hojný výskyt malín a iných lesných dobrôt. Vždy sme si overili, či niekto nezbiera z druhej strany malinišťa a pustili sa maškrtiť. Les v tejto časti Roháčov bol krásny, stromy rástli v machovej výstelke, pôsobilo to ako v rozprávke. 
Partizánskou nemocnicou sa nazýva zrub ukrytý (ale ozaj ukrytý) v svahoch Salatína. Pripomína udalosť z prelomu rokov 1944-1945, kedy sa v treskúcej zime na tomto mieste ukrývali 14 zranení partizáni spolu s mladým medikom a dvomi ošetrovateľkami. Keď im došli zásoby, vyslali medika Juraja Bernatha po pomoc do Poľska. Vyhýbajúc sa nemeckým hliadkam prešiel do Zakopaného (údajne mu to trvalo 50 hodín) a doviedol dobrovoľných záchranárov z TOPR (Tatrzańskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkowe), ktorí vyimprovizovali nosidlá, sane, lyže a zranených chlapov previezli naspäť do Zakopaného. Počas akcie nikto nezomrel a TOPR ju dodnes považuje za jednu z najnáročnejších záchranných prác.  
História je to desivá (veľa ďalších podrobností sa dozviete na mieste), ale prechádzka krásna. Odporúčame. A lepšie je si spievať. 

Report: Anička

Foto: Cez Roháčske plesá

Krížna

Zladiť termíny je niekedy veľmi náročné a tentokrát to tak vyšlo, že po týždni ma čakala ďalšia trojdňovka vo Veľkej Fatre, zase s kňazmi, tentokrát partiou z nášho stretka. Nešli sme na bicykloch, ale klasicky po svojich 🙂

Poobede sme vo Vyšnej Revúcej zobrali batohy na plecia a vyrazili do Sedla Ploskej. Keďže bol pracovný týždeň, stretli sme iba ovečky a príslušný personál, ináč nikoho. V prístrešku v Sedle Ploskej sme sa občerstvili, prezliekli, dali nejaké bundy (Zobraziť viac…)

Chata pod Borišovom

V stredu do poludnia som ešte riešil nejaké pracovné veci, ale okolo druhej som už zbalený smeroval do Vyšnej Revúcej. Počasie bolo skôr nepriaznivé ako priaznivé. Vietor, dážď, vo vyšších nadmorských výška sneženie… Ale mal som voľno, a tak som si povedal, že skúsim Ploskú a Chatu pod Borišovom. Mám rád ten čas, keď je na horských chatách pusto. Je tam akosi pokojnejšie a hĺbavejšie, a tom som aj očakával…

Hoci je január, lyže som nebral. Podmienky sú totálne nevyhovujúce. (Zobraziť viac…)

UPC Silvester’24

Kyseľ

Tretí deň nášho UPC dobrodružstva nás čakala ferrata Kyseľ. Počasie bolo priaznivé, najkrajšie z celého pobytu na Biskupských chyžkách. Po sv. omši a raňajkách sme si rozdelili ferratové sety a vyrazili smerom na Klauzy, a potom ďalej k ústiu Sokolej doliny. Tam sme sa naobedovali, oddýchli a presunuli k ústiu Kyseľa. Roklina už bola v tomto čase až na pár výnimiek prázdna, a tak sme si ju užívali a kochali sa na jej krásach úplne sami. Po prekonaní ferratového úseku sme pokračovali Veľkým Kyseľom k Biskupským chyžkám. 

Pri plánovaní v predvečer výletu sa na tvári Karolínky dala čítať neistota a rozhodovanie „Ísť, či neísť?“ – predsa len na takom niečom ešte nebola a vzhľadom na jej slabé skúsenosti z turistiky a špeciálne z turistiky v Slovenskom raji, stupačiek a rebríkov to bola veľká výzva… Nakoniec hodenú rukavicu prijala a s odvahou, pokorou a odhodlaním išla s nami. V nasledujúcich riadkoch sa môžete pozrieť jej pohľadom na náš výlet v Slovenskom raji a na Biskupských chyžkách. Pekné čítanie 🙂

„A predsa som sa na to dala…“

Presne týmito slovami by som opísala svoj prvý turistický výlet s UPC. Pre mňa to bol zážitok. Myslím, že je dobré spoznať nových ľudí, a aj zmeniť prostredie. Obdivovať krásu v lesoch a uvedomiť si, že sme oproti toľkej kráse a veľkosti sveta len maličkou, ale veľmi dôležitou bodkou. Takých bodiek sa nás nazbieralo 6 v nejaké dni aj sedem. Sedem statočných… a myslím, že sme Slovenský raj prežiarili. Navštívili sme veľa rebrikov, mostov z dreva, dokonca ferratu, parkrát som si nohy poriadne namočila v potôčiku, a vtedy som pochopila, prečo moji spoluturisti preferujú radšej sandále, hoc som si najskôr myslela, že sandále sú na túru nie príliš pevná obuv. Zažila som omšu za kuchynským stolom, a tak blízko premenenia som nikdy nebola. Videla som nespočetnú krásu vodopádov. A prečítala minimálne 50 tabúľ s rôznymi názvami tých krásnych miest, ktoré si nepamätám. Nie som veľký turista, a stratila by som sa aj na rovnej ceste bez naozaj moc dobrých vodcov. Takže vďaka im, že boli, a že navigovali správne. A nebola by som veru ani príliš dobrý  turistický sprievodca, ktorý vám povie, čo všetko sme videli (hádam vám to dajú do poznámky). Avšak som dosť dobrý pozorovateľ a predovšetkým oceňovateľ krásy. A toľko krásy na takom malom priestore, toľko pokoja, hĺbky, radosti je mi ťažko vidieť niekde inde. Odchádzalo sa ťažko, pretože sme sa na chvíľku mohli všetci zastaviť, byť sami so sebou ale aj prehĺbiť už vybudované priateľstvá a aj sa vzájomne spoznať. S rukou na srdci môžem povedať, že som sa naozaj nebála a prekonala veľa zo svojich strachov. Pretože som vedela, že ľudia ktorí sú v tomto mojom mini dobrodružstve (pre mňa to rozhodne mini dobrodružstvo bolo) so mnou, sršia radosťou, pokorou, pokojom, múdrosťou, inšpiráciou, povzbudením, a že sa im dá veriť. A nesklamalo ma to. Doviedli ma až naspäť domov. Bolo mi krásne a tak verím, že zase nabudúce…

Kaja