Roháče
1. deň: Podvečer na Roháčskych plesách
Z Banskej Bystrice sme, ako inak, vyrazili s miernym meškaním, ktoré sa navýšilo cestou vďaka oprave mosta za Liptovskou Osadou. V Ružomberku na nás čakala Majka, ktorá doplnila našu štvoricu (otče, Vlasťo, Anička, ja). Po kávičke na pumpe sme pokračovali k chate Zverovka, kde sme zaparkovali auto, vzali batohy na chrbty a vybrali sa na Ťatliačku. Samozrejme, nie priamo. Ale cez Roháčsky vodopád a štyri Roháčske plesá. Ich počet sa temer stal predmetom stávky medzi otčem a Vlasťom 🙂 Prechádzka to bola parádna. Občas sme sa rozdelili, občas spolu. V objatí prírody, jej nádhery. Očarení či už flórou alebo aj faunou (kačky, kamzíky, svište) sme došli až ku krásam oroseného pivka a následne aj prosečka 🙂
Report: Barborka
2. deň: Roháčskym hrebeňom alebo raňajky na Rákoni
Vo štvrtok ráno sme si na Ťatliakovej chate dali iba rannú kávičku a vyrazili sme na náš výstup. Už po prvých krokoch sa nám otec Martin s Vlasťom a Bajkou stratili z dohľadu a Anička mi iba zopakovala pravidlo UPC turistu č. 1 „Nikdy sa nesnaž držať tempo s otcom Martinom.“ A tak sme si hore prudkým svahom kráčali samé dve a našich šprintérov sme dobehli až na Rákoni (ležiacom na slovensko-poľskej hranici), kde nás už netrpezlivo vyzeral otec Martin a kde nás zároveň čakali raňajky z Vlasťových zásob (v Poľsku 🙂 ). Vychutnali sme si salámu, pareničku a chlebík a pustili sme do zdolávania ďalšieho kopca a to Volovca. Musím uznať, že výhľady parádne. Pozrieš vľavo vidíš svišťa, pozrieš vpravo vidíš kamzíka. Na Volovci nás síce nečakali také dobroty ako na Rakoni, ale výzva do budúcna je zrealizovať tam turistickú verziu UPC kafíčka 🙂 No a ďalšia etapa výstupu začala byť ozaj vážna – Ostrý Roháč. Na reťaze som síce bola dopredu pripravená, ale na tú výšku a otvorený priestor pod skalou, ktorou som sa štverala, to už menej. Poslušne som robila, čo mi otec kázal a nahlas som sa povzbudzovala: „Držím sa reťaze. Reťaz je bezpečná. Ide mi to (veľmi) dobre a som šikovná.“ Čudovali by ste sa, ale pomáha to 🙂 Na Ostrom Roháči som sa veru kochať výhľadmi nechcela, len som sa snažila čím skôr dostať dolu… ako inak, zasa reťazou. Po zdolaní tohto exponovaného úseku (pozor, naučila som sa nový výraz 🙂 ) som sa na krátku chvíľku dostala do čela našej výpravy… no otče moje tempo proste nezvládol a musel ma obehnúť. Ale nakoľko si pamätám pravidlo UPC turistu č. 1, tak som si z toho nič nerobila a kráčala som ďalej – smer Plačlivô. Tuto nás už nečakali reťaze, ale rovinka to rozhodne nebola. No dopredu ma poháňal fakt, že hore si dáme konečne vytúženú prestávku. A tak sa aj stalo. Konečne som si aj ja posedela a pokochala sa krásou Západných Tatier. V tomto bode našej túry sme sa rozhodli rozdeliť. Ja, Anička a Bajka sme sa vybrali Smutnou dolinou k Chate Zverovka a otče s Vlasťom pokračovali smer Baníkov.
Report: Majka
3. deň: Ovocný tanier smerom na Partizánsku nemocnicu
Na posledný deň nášho výletu padali odvážne návrhy ako Sivý vrch alebo Sedlo pod Osobitou. Neprekvapivo ale boli všetci spokojní, keď sa nám na mape neďaleko nás ukázal žltý chodníček vedúci k hodinu vzdialenej partizánskej nemocnici. Chodník začína pri Chate Zverovka v lese za altánkom. Väčšinou prechádza horou, občas pretne čistinku alebo rúbanisko. Hneď na začiatku nás potešil hojný výskyt malín a iných lesných dobrôt. Vždy sme si overili, či niekto nezbiera z druhej strany malinišťa a pustili sa maškrtiť. Les v tejto časti Roháčov bol krásny, stromy rástli v machovej výstelke, pôsobilo to ako v rozprávke.
Partizánskou nemocnicou sa nazýva zrub ukrytý (ale ozaj ukrytý) v svahoch Salatína. Pripomína udalosť z prelomu rokov 1944-1945, kedy sa v treskúcej zime na tomto mieste ukrývali 14 zranení partizáni spolu s mladým medikom a dvomi ošetrovateľkami. Keď im došli zásoby, vyslali medika Juraja Bernatha po pomoc do Poľska. Vyhýbajúc sa nemeckým hliadkam prešiel do Zakopaného (údajne mu to trvalo 50 hodín) a doviedol dobrovoľných záchranárov z TOPR (Tatrzańskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkowe), ktorí vyimprovizovali nosidlá, sane, lyže a zranených chlapov previezli naspäť do Zakopaného. Počas akcie nikto nezomrel a TOPR ju dodnes považuje za jednu z najnáročnejších záchranných prác.
História je to desivá (veľa ďalších podrobností sa dozviete na mieste), ale prechádzka krásna. Odporúčame. A lepšie je si spievať.
Report: Anička
Foto: Cez Roháčske plesá
