„Teraz sa s Božou pomocou stanem samým sebou.“
(Søren Kierkegaard)
Nedávno som prenocoval na jed
nej malofatranskej horskej chate. Prístrešie spolu so mnou zdieľalo ešte šesť ľudí. Z nich ma najviac zaujal postarší muž a mladá žena, ktorí chatu navštívili nezávisle od seba, no spájal ich spoločný záujem, horský beh. Večer strávili družným rozhovorom o svojich zážitkoch a výkonoch z posledných dní. Ráno pri odchode som pred chatou stretol horskú bežkyňu. Prehodil som s ňou niekoľko priateľských slov o večernom rozhovore, kam má namierené, a keď sme zhodnotili, že máme spoločnú trasu, hrdinsky som s úsmevom skonštatoval, že my pomalší musíme vyraziť skôr a vydal som sa na cestu. Pridal som do kroku a v mysli som skonštatoval, že ma hádam tak skoro nedostihne. S potešením môžem zhodnotiť, že ma nedobehla. No asi zmenila svoj cieľ, lebo už na prvom kopci horského hrebeňa ma dostihol istý mladík, za ktorého by som nedal v horách ani „päť peňazí“. Na vrchole si dal pauzu s plechovkou piva, zatiaľ čo ja som bez prestávky pokračoval ďalej. Takto sa to opakovalo skoro na každom vrchole hrebeňa, ibaže na tie ďalšie prišiel už predo mnou. No nenaštve vás to?
Som zo seba sklamaný. Nech robím, čo môžem, už to nejde tak, ako by som chcel.
Nejedná sa o podstatné veci zmyslu života, a predsa som sklamaný. A vtedy, keď nemôžem vyniknúť alebo vyzerať lepšie, som azda sklamaný aj z vecí, ktoré sú horšie ako nepodstatné. Som sklamaný zo svojej obyčajnosti, a preto mám zvláštny pocit z toho, kým som sa stal.
Pepek námorník, známy hrdina animovaných príbehov, používal krásny výrok. Keď sa mu niečo nevydarilo, keď bol bezradný, alebo keď sa cítil bezradný niečo urobiť, povedal jednoducho: „Čo som, to som.“ Prijal sa, osvojil si svoj príbeh. No zároveň sa v jeho slovách skrýva určitá forma smútku, akoby povedal: „Nerobte si veľké nádeje. Čo som, to som.“
Apoštol Pavol píše: „Sme Božím dielom“ (porov. Ef 2, 10). V gréčtine je použité slovo poiéma, čo znamená majstrovské dielo, vrchol jeho stvorenia, a sme povolaní objaviť túto svoju veľkosť.
Pozrime sa na jednoduchý príklad kvetu. Dievča sa na botanike naučilo poznávať rôzne druhy kvetín, ide o prvý rozmer poznania. Potom počas prechádzky v parku zbadá niektoré známe kvety a zhodnotí, že sú skutočne krásne. To je druhý, vyšší rozmer. Raz jej zamilovaný chlapec daruje kvet, a ten až teraz v očiach dievčaťa nadobúda skutočnú veľkosť, dokonca si ho vylisuje a vloží do pamätníka.
Nebojme sa stať samým sebou, objavovať svoju hodnotu vo vzťahu, objavovať, že sme Božím majstrovským dielom.
