Asi pred dvadsiatimi rokmi, počas výstupu na Gerlach, nám náš známy a vtedy aj náš horský vodca chcel urobiť výstup zaujímavým a rozprával nám rôzne pikošky. Keď sme v rannom šere uvideli kamzíkov, povedal: „Kamzík uteká vždy hore“. Po chvíľke sme sa všetci zasmiali, lebo práve tí naši kamzíci porušili pravidlo „vždy“ a nás sa zbavili majestátnym ľahkým behom šikmo nadol. Možno tak urobili preto, že sa nachádzali rovno pod kolmou stenou, do ktorej sme nabiehali a nahor to jednoducho nešlo.
Na túto udalosť som si spomenul prednedávnom. Vzhľadom na dĺžku naplánovenej trasy vyrazil som v skorých ranných hodinách, a tak ma počas výstupu známym chodníkom od Popradského plesa do sedla pod Ostrvou sprevádzali iba dvaja kamzíci. Ja som postupoval cikcakovito chodníkom a oni pasúc sa ustupovali predo mnou priamo hore. Na mieste kde sa stretávali naše trasy boli vždy o kúsok vyššie. Až sa raz pri pasení pozabudli a ja som sa dostal nad nich. S prekvapením na mňa pozerali a ja som bol zvedavý, či zase raz nevyjde pravidlo „vždy hore“. Tentoraz som však s úžasom pozeral na kamzíkov ja, ako sa s obratnosťou niekoľkých rýchlych skokov vyšvihli na skalnaté rebro predo mnou, pri ktorom opäť cikcakovito zabáčal môj chodník.
Pri pohľade na tieto krásne stvorenia mi napadla slovná hračka: pre človeka nie je až tak dôležité utekať, ako sa skôr utiekať hore, aj keď sa nám to niekedy zdá nemožné alebo bezvýznamné.
Z fotogalérie
