Neviem ako vy, ale mne v poslednom čase najviac chýba práve čas 🙂 Presnejšie chýba ten, v ktorom je možnosť zastaviť sa, prehodnocovať, oddychovať a „načrieť z Prameňa“… Po dlhšom období som opäť mohol čerpať z Božej prírody a absorbovať jeho krásu trochu ďalej, ako „narýchlo“...
Prelom októbra s novembrom priniesol nádherné dni, hodné termínu „Babie leto“. Azda každý, ktorý čo len trochu v tomto čase nazrel do prírody, mohol pozorovať jej nádhernú pestrofarebnú premenu. Podobne sa menila aj moja klasika, teda najbežnejšia trasa, ktorú zvyčajne meriam, keď si chcem zabehnúť a trochu vyvetrať...
Z mojej strany to bolo veľké váhanie…ísť či neísť. Nakoniec som o 4:00 ráno nastúpila do UPC auta. Išli sme po Ička, potom po Jaríka. Smer Vysoké Tatry.
Na parkovisku stálo už pár aút. Vonku fučalo, slnko vychádzalo, pľúca priam nasávali čerstvý vzduch. Na Chate pri Zelenom plese sme si dali čajík, asi tak...
Kto očakáva, že sa dozvie nejaké podrobnosti o prístupovej ceste, počte stúpaní, o prevýšení, či o iných podrobnostiach trasy, bude sklamaný. Toto bude príbeh jednej nedele. Z praktických informácií mi utkvelo v pamäti len to, že sme vychádzali...
Keďže Sedembolestná Panna Mária nám zabezpečila voľno, tak sme sa rozhodli naplno to využiť a objaviť zas nejakú časť Malých Karpát. Partia „ja a Lucka“ sa tentoraz rozšírila o troch nových členov: Peťa, moju spolužiačku Lauru a Luckinu...