Chata pri Zelenom plese
V jeden pekný jesenný deň sme sa vybrali do Tatier. Dôvodom nášho výletu bol plánovaný firemný teambuilding vrámci našej firmy. Naša posádka pozostávala zo šiestich členov vrátane horského vodcu, ktorým bol samozrejme o. Martin ☺
Veľmi sme sa tešili na túto akciu a na cieľ, ktorý sme si zvolili – Jahňací štít. Naš výlet bol rozdelený na dve etapy, a to deň prvý a deň druhý. V prvý deň sem v poobehných hodinách nasadli do „chrustíka“(deväť miestneho UPC-kára) a vyrazili na cestu smer Poprad – Tatry. Úspešne sme dorazili na parkovisko pri Tatranských Matliaroch. Tam bol začiatok našej turistickej výpravy. Počasie nám v prvý deň prialo. I keď nebolo slnečno, ale pod mráčikom. Vzali sme batohy na plecia a vydali sa na cestu po žltej značke na Chatu pri Zelenom plese známou aj ako Brnčalka. Podľa turistického značenia nám cesta z parkoviska na chatu mala trvať 3 hodiny, no my sme to dali za dve (ak neklamem 😀 ). Krása prírody nás nadchýnala celý čas. Nie len tak, pre nič- za nič, sa táto dolina volá zelenou. Čarovný zelený les s krásnym machom lemoval cestičku v určitých jej častiach. Popri nej sa vypínali aj nádherné Belianské Tatry v jesenných farbách. Občas sa na ne usmialo aj zapadajúce slnko. Na chatu sme dorazili pred šiestou, kde nás vítal verný strážca chaty – pes Bruno a dotieravé mačky, ktorým sme ani nevedeli prísť na meno :D. Ubytovanie na horskej chate je vždy veľkým zážitkom. Ani teraz tomu nebolo inak. Strávili sme spolu spoločný čas pri jedle (aj by som povedala, že pri dobrom, no nebolo tomu úplne tak, šošovica prihorela 😀 …), čajíčku, kávičke či kartách, kde sme sa dozvedeli napríklad, že sme strigy (názor mužskej časti posádky), a to kvôli tomu, že sa nám darilo v hre 😀
Na druhý deň ráno nás čakali skoré bohaté raňajky, po ktorých sme sa vybrali smerom k nášmu cieľu – Jahňaciemu štítu. Počasie nám takto skoro ráno prialo (napriek vydanej výstrahe pred víchricu). Viditeľnosť bola výborná. Slniečko vychádzalo, iba silný nárazový vietor nám trošku robil obavy. Počas cesty sme sa vypytovali o. Martina, aké štíty sa vypínajú okolo chaty. Dozvedeli sem sa, že sú tam Kežmarský štít, Pyšné štíty medzi ktorými vykúka štít s názvom Laktibrada atď. Cesta od chaty začala prudko stúpať smerom k Jastrabej veži, ktorá sa vypínala povedľa Červeného plesa. Dostali sem sa do dolinky a čakalo nás ďalšie stúpanie už smerom k hrebeňom hôr. V tejto nadmorskej výške už bolo vidieť biele fliačiky snehu. Pomaly sme sa k ním približovali. Terén bol šikmý a turistickú cestu nám miestami pokrývala tenká vrstvá zamrznutého snehu. O.Martin, ako správny vodca, myslel na našú bezpečnosť a každý z nás dostal jednu turistickú palicu, s ktorou sme sa podopierali pri kráčaní po zľadovatelom snehu. Pod hrebeňmi štítov ešte vykukovala jesenná tráva, na ktorej si pochutnávala črieda kamzíkov. Alebo sa iba tak vyhrievali v nej. Z tejto strany štítov nám vôbec nefúkal vietor, no keď sme vyšli do sedla, tam to začalo fučať. Nebol príliš silný vietor. Dalo sa to zvládnuť. Z hrebeňa bol grandiózny výhľad do diaľav a na vrcholky štítov. Počasie bolo pod mrakom, ale dalo sa. Po hrebeni sme postupovali ďalej. Aj tam boli miesta, kde chodník bol zasnežený. Prvý úsek sa dal zvládnuť aj bez mačiek. Ale pri druhom úseku, kde bol sklon veľmi prudký s niekoľko metrovým zrazom dole a pokrytý zľadovatelým snehom, sme to po usúdení nášho skvelého vodcu a posádky ukončili tesne pod Jahňacím štítom (2 230 m n. m.). Výhľad, aj tam odtiaľ, stál za tu námahu. Urobili sme si zopár záberov a pobrali sem sa späť k Chate pri Zelenom plese. Ako to väčšinou býva, cesta späť bola rýchlejšia, aj sneh na chodníku zmäkol. Tak sa nám išlo veľmi dobre. Pri chate sme sa ešte občerstvili fajnou domácou ☺ a nejakým tým jedlom a pobrali sme sa Zelenou dolinou smerom k parkovisku, kde nás čakal náš chrustík.
Terezka F.
