Kežmarský štít
Vyrazili sme okolo piatej ráno, oM, Bajka, Green, Vilo a ja. Starý Smokovec, Hrebienok, Zámkovského chata, Skalnaté Pleso… Cestou na Hrebienok sme vyrušili mladého jeleňa pri raňajkách, otrávene na nás pozrel a chrúmal ďalej. Nad Hrebienkom sa nám spoza obzoru vynorila červená guľa slnka. Na Skalnatom prišli na rad klobásky, ktoré nám Vilo obetavo odniesol na raňajky. Greenko sa pre zlomenú ruku odpojil a išiel „keškovať“, my sme sa vo štvorici vybrali na Veľkú Svišťovku. Tesne pod vrcholom sme odbočili do Nižného svišťového sedla a pustili sa na Kežmarskú kopu. Až potiaľto bol terén „chodecký“. V Nižnej kežmarskej štrbine otca prvýkrát premohla viróza z minulého týždňa, no v prestávkach medzi značkovaním chodníka na nás kričal, aby sme si obliekali sedáky :). Tak sme si obliekli. Za štrbinou nás čakalo „rozhodujúce“ miesto celého výletu – výstup cez šikmú prasknutú platňu. Na prvý pohľad to vyzeralo dosť hladko a dosť šikmo, no nejak sa podarilo naskladať tam ruky, nohy tak, aby som prešla. Nasledovalo nekonečné kľučkovanie pomedzi balvany na vrchol Malého kežmarského štítu (2513m). Cestou hore sa nám už začali prevaľovať cez končiare oblaky, čiže intenzita modlitieb za ochranu pred búrkou sa zvyšovala. Z Malého Kežmarského štítu sme zostúpili do Vyšnej Kežmarskej štrbiny a ďalej na Kežmarský štít (2556m). Táto časť už bola viac menej pohodová, bez nejakých náročnejších miest. Oblaky nám dopriali prerušované výhľady raz do doliny Zeleného plesa, inokedy na Lomničák. Zostupovali sme cez Kežmarskú priehybu do Huncovského sedla (2307m) a ďalej rebrom naspäť k Svišťovke. A na Sklanatom plese sme si splnili sen o orosenej kofole…
Aby som dokázala, že existujú aj dramatickejšie opisy tohto výstupu, pridávam historickú vsuvku. Viete kam viedol a kedy sa uskutočnil prvý zdokumentovaný výstup na tatranský štít? Oukej, prvú časť otázky zodpovedal názov článku. Na Kežmarký štít (pravdepodobne, nevie sa presne) vystúpil v roku 1615 David Fröhlich, tej doby študent kežmarského lícea so svojimi dvoma kamošmi. Celý popis trasy si môžte prečítať na Wikipédii, na tomto mieste ponúkam pár pikošiek…
Najstrmšie a najvyššie z týchto horských hrebeňov, ktoré čnejú nad mraky, sú v blízkosti mesta Caesareopolis, všeobecne nazývaného Kežmarok… Slováci ich označujú ako Tatry alebo Tarcal, čo znamená holé, dolámané vrchy… Skalné veže Kežmarského pohoria sú oveľa divšie a strmšie než talianske, švajčiarske a tirolské Alpy. Sú takmer bez ciest a milovníci prírody ich zriedka navštevujú. Rád by som iba mimochodom poznamenal, že som sa chcel v júni 1615 v spoločnosti dvoch spolužiakov oboznámiť s výškou tohto pohoria. Keď som po veľkej námahe vystúpil na temeno prvej skalnej veže, myslel som si, že som dosiahol konečný ciel, avšak iba vtedy sa vynoril ďalší, ešte vyšší skalný štít. Keď som liezol po obrovských, voľne ležiacich balvanoch – ak pútnik aspoň jedným z nich pohne z miesta a zhodí ho, pripadne skotúľa do doliny, strhne takýto balvan tisíce ďalších s toľkým rachotom, že sa pútnik zľakne, akoby sa celý vrch váľal a chcel ho pod sebou pochovať – vynoril sa ďalší, ešte mohutnejší končiar. Tak som bol nútený v najväčšom nebezpečenstve života preliezť niekoľko menších vrcholcov, z ktorých každý bol vyšší než predošlý, ako aj taký istý počet svahov nad priepasťami, kým som neprenikol po najvyšší štít. Keď som pozrel z tých strmých vrchov dolu do dolín na ich úpätie, zarastené ohromnými lesmi, mohol som zbadať iba akúsi tmavú či belasú hĺbku, podobajúcu sa hĺbke vzduchu, ktorú voláme jasným blankytom neba. A zdalo sa mi, že by som nepadol na zem, ale rovno do neba, ak by som sa z tohto vrchu zrútil. Lebo pre ohromnú strminu vyzeralo všetko akosi rozriedené a matné…
GPX z výstupu:
