Turistický klub UPC Banská Bystrica

Pod Lúčnou

Druhý deň nášho dobrodružstva sme pokračovali v trail run štýle 🙂
Tentokrát sme si na rozbeh vychutnávali mierne stúpenie Látanou dolinou v príjemnom rannom chlade. Cestou sme neďaleko smerovníka v Zadnej Látanej stretli jeden turisticky pár, inač celkom nik. Oni sa vybrali do sedla Zábrať a my po zelenej na Lúčnu (1653m). Stúpanie naberalo na intenzite, no keďže trasa vedie popri potôčiku, tekutiny nechýbali. Možno si niekto povie, že sme v Západných Tatrách chodili po bočných hrebeňoch, ale ak hľadáte pokojnú turistiku a pekné výhľady, odporúčam. 

Naozaj po vyjdení z lesa na lúky sa prudké stúpanie zmiernilo a otvorili sa nádherné výhľady na hlavný hrebeň roháčskej časti Západných Tatier. Na Lúčnej sme už stretli skupiny, prevažne poľských, turistov. Pofotili sme sa, trochu oddýchli a vyrazili po zelenej cez Roh (1573m) a Kasne (1541m) do Sedla pod Osobitou (1521m). Nádherný hrebeň, ktorý stále ponúkal nádherné výhľady na hlavný hrebeň Západných Tatier. A nielen. Postupne stále viac začala dominovať Osobitá (1687m) so svojím tajom neprístupnosti z dôvodu ochrany prírody. Nasledoval zostup cez Teplý žlab, ktorý bol naozaj teplý. Čím nižšie, tým teplejšie… Potom stále zelenou značkou, až k Chate Zverovka a … koniec peknej trasy. Odporúčam 🙂

Dĺžka približne 15km
Nastúpali sme asi 980m

Profil trasy:

Foto z trasy:

Sivý vrch

Naše dobrodružstvo v Západných Tatrách sa tiež nieslo v znamení trail run 🙂
Ubytovali sme sa podľa skúsenosti z predchádzajúcich rokov v zruboch Chaty Zverovka. Na druhý deň sme sa ranným spojom odviezli, s prestupom v Zuberci, na zastávku Huty – Javorinský potok. Tá bola začiatkom našej trasy. Červenou cez Bielu skalu (1316m) na Sivý vrch (1805m), potom stále červenou cez Pálenicu (1573m) a Zuberec (1753) na Brestovú (1932m), ďalej modrou cez Predný Salatín (1624m) dolu na parkovisko pod Spálenou, a až k Chate Zverovka.

Krásna trasa, príjemné počasie jemne pod mrakom, malebné skalné mestečko v masíve Sivého vrchu, krásny hrebeň cez Pálenicu na Brestovú a samozrejme prudký, ale znesiteľný zostup. Užívali sme si to. Spočiatku stúpanie, potom kochanie… a dali sme si aj celkom do tela 🙂

Dĺžka trasy: 15,5km
Nastúpali sme: 1450m

Profil trasy:

Fotky z trasy:

Hrebeňom NT

„Hrebeňmi Slovenských pohorí“.  Takýto spoločný titul by som mohol dať trailom tohto leta. Po minulotýždňovej Veľkej Fatre som sa cítil celkom odhodlaný na ďalšie pohorie. Vybral som si západnú časť Nízkych Tatier. Keďže mi Barborka robila taxikára a večer ma odviezla na Srdiečko, tak som ju podpichol, či si nedá spolu so mnou rozcvičkový výbeh na Chopok. Po krátkom váhaní a doprosovaní prijala výzvu, a tak sa v dvojici bežalo „ľahšie“ 🙂 Pokojná atmosféra večerného Chopku sa nám vnárala do duše a atmosféra na Kamienke zážitok ešte prehlbovala.

Barborka skoro ráno zbehla k autu a šup do práce a ja som po raňajkách vyrazil smerom na Chabenec. Spočiatku sa bežalo dobre, ranný chlad bol príjemný a zdá sa, že som celkom rýchlo postupoval. Po Chabenec nebolo ani človiečika a celý úsek som si naozaj vychutnával. S pribúdajúcim časom stúpala teplota a pribúdali aj ľudia. Hlavne som za Latiborskou hoľou na niekoľkokilometrovom úseku predbiehal asi 40 člennú partiu, z ktorej niektorí členovia mali pustenú hudbu, čo teda naozaj v tomto prostredí pôsobilo rušivo… Zaujímavé, že v tomto úseku som mal zaznamené najrychlejšie tempo… Ktožehovie, asi som ich chcel mať čím skôr za sebou 🙂

S horúčavou a kilometrami v nohách pribúdala aj únava a dochádzala voda. Na Veľkej Chochuli som s ňou musel celkom šetriť, hoci organizmus si jej žiadal viac. Ešteže nad Hiadeľským sedlom pri zostupe z Prašivej je prameň. S nedočkavosťou som sa naň tešil… Pil som, lúchal, priam hltal túto vzácnu tekutinu. Zo sedla som odbočil do Korytnice. Jednak je tam veľmi dobrá voda 🙂 a bol som dohodnutý s Barborkou, že ma tam vyzdvihne. Bežal som už viac-menej zo zotrvačnosti. S ubúdajúcou nadmorskou výškou stúpala horúčava, ale úspešne a v relatívnej pohode som zišiel až do cieľa.

Vyšný Brankov

Naskytla sa voľná sobota, po dlhom čase. Váhajúc, kam vyraziť, keďže predpoveď sľubovala od obeda silný vietor na hrebeni Nízkych Tatier. Nakoniec to vyhrala destinácia s výskytom húb. 
Toma sme zaparkovali pri Bodege a vyrazili nahor. Otec ako šíp, ja váhajúc. Beh sa v strmejších úsekoch menil na krok. Ale počkali sme sa. A aj ovady si na nás počkali. Na ich nálety som vytiahla z ruksaku druhé tričko 🙂 (Zobraziť viac…)

Borišov

Prázdniny sa rozbehli v plnom prúde a ja som pomaly začal svoju letnú psychohygienu tradičným spôsobom v horách. Uvedomoval som si, že to potrebujem, lebo už rozhodovanie kam ísť a čo podniknúť bolo náročné… Chopok, Magurka, Smrekovica, Kráľová studňa… všade som videl za aj proti. Chvíľu som bol plný chuti a odhodlania a onedlho ma to už neťahalo… V istých chvíľach to vyzeralo až tak, že nakoniec nikam nepôjdem. Veľmi silno a pravdivo na mňa doliehal výrok: „Najväčšie nebezpečenstvo duchovného života je nerozhodnosť…“ a spomenul som si na všetky tie obrázky zo somárikom medzi dvoma kopami sena a s veľkou dilemou z ktorej kopy má žrať, až nakoniec zdochne od hladu.

Tak to veru nie. Na poslednú chvíľu som zaistil ubytko na Chate pod Borišovom, a potom, ako som pozrel maminu v domu pre seniorov, som sa presunul do Vyšnej Revúcej. Rozbeh bol náročný, no svaly sa postupne zahriali a celý trail som si vychutnával v tomto podvečernom čase úplne sám. Prakticky som sa zastavil až na Ploskej. Zopár fotiek, modlitba, nejaká sms (na chate už je zo signálom problém)… a pokračoval k chate. Tam bola pomerne slušná česká skupina, rodinky s deťmi. Večer sa niesol v príjemnej atmosfére pri naozaj peknej, priam umeleckej, hre na gitaru… folk, blues a iné staré songy… Ja som si našiel miestečko trochu bokom, užíval som si atmosféru a zahĺbil sa do Malakandry od C. S. Lewisa.

Na druhý deň som vyrazil medzi prvými na Kyšky, a potom hrebeňom na Ostredok a Krížnu. Ranná teplota bola príjemná. Na Koniarkach som sa pristavil na kus reči pri pastierovi a pokračoval úplne sám až na Krížnu. Trochu oddychu, trochu užívania výhľadov… V Rybovskom sedle som si doplnil vodu a stretol po dlhom čase ľudí, aj to iba na diaľku. Jedného cyklistu a jedného ochranára. Ďalšieho ochranára som stretol neďaleko Prašnického sedla, počas výstupu na Veterný vrch. Dali sme sa do reči, že pozorujú frekvenciu a pohyb turistov, keďže chcú upraviť návštevný poriadok a trochu viac vyjsť v ústrety s miestami na prenocovanie… Celkom milá debata… 

Z Východného Prašnického sedla som zbehol k horárni Hajabáčka, a potom už iba Suchou dolinou k autu. Výlet pekný a cieľ splnený. Veru dobre, že som sa nakoniec rozhodol. Napadlo mi, že cieľom nemusí byť vždy „kam“ a „čo“, teda  miesto a činnosť, ale cieľom môže byť aj sama cesta 🙂