Sivý vrch
Sivý vrch je asi kopcom tohto roka. Teda aspoň pre mňa. Vrámci augustového putovania po horách som si opäť vybral dvojdňovku v Západných Tatrách a opäť bol v nej zahrnutý aj spomínaný vrch. Doteraz som naň vždy vystupoval po červenej od Hút, trasou, ktorá je charakteristická malebným „skalnatým mestečkom“. Tentokrát som si zvolil na výstup liptovskú stranu so štartom aj cieľom v Bobrovckej Vápenici. Pre tento okruh ma inšpiroval Jožko, brat v kňazstve, ktorého sme asi pred mesiacom stretli práve na vrchole Sivého vrchu. Okrem toho som si už dávnejšie vravel, že v tejto časti Západných Tatier som ešte nebol a vôbec ju nepoznám.
V stredu, už za tmy, som zaparkoval transportéra s karavánovou výbavou na parkovisku Bobroveckej Vápenice. Pri poháriku som ešte preštudoval trasu a vzdal Bohu vďaku za prežitý deň. Ráno okolo ôsmej som už zahrieval svaly k ústiu Jaloveckej doliny. Ranný chlad, lesná zeleň, machy, potôčik, tiene stromov a ja celkom sám… Pomerne mierne stúpanie, pohodový trail… Užíval som som si to 🙂 Po odbočení do Bobroveckej doliny sa chodník trochu zúžil a v niektorých úsekoch pribudli skaly, takže som musel primerane tomu prisbôsobiť aj tempo, no všetko išlo vo veľkej pohode. Zhruba na hranici lesa a kosodreviny som obehol mladý turistický pár a zase sám. Slnkom ožiarené Bobrovecké plesá a horské lúky ponúkali nádherné scenérie, ktoré pripomínali divočinu a minimálny zásah človeka. Obzeral som sa, fotil, užíval si to… Ani sa mi nechcelo pokračovať do Sedla Pálenica.
Hlavou sa mi prevaľovali rôzne plány. Chcel som ísť všade… „Vybehnem na Brestovú a Salatín a pozriem Hlbokú dolinu a Parichvost“, uvažoval som. Nakoniec som si povedal: „Plán bol Bobroveckou dolinou na Sivý vrch a cez Červenec dole, tak to zachovaj. Na druhú stranu sa pozrieš inokedy!“ 🙂 A tak som ostal verný plánu.
Na Sivom vrchu boli dve ženy a pes, no akurát začali zostupovať. Zažil som na tomto vrchole to, čo sa mi tu ešte nestalo. Bol som tu úplne sám… Sedel som na slnkom vyhriatej skale, konzumoval nejakú poživeň, sušil tričko a v srdci zaznievala modlitba chvály.
Po asi pól hodine som pokračoval na Ostrú. Nohy trochu stvrdli, no čoskoro sa opäť dostali do pracovného tempa. V okolí Veľkej kopy som stretol kochajúcich sa turistov, otca s „tínedžerkou“… Zdalo sa, že sa kochá iba otec a dcéra opodiaľ indiferentne postáva, no možno som situáciu zle vyhodnotil 🙂 Vraj som prvý človek ktorého stretli. Prehodili sme pár slóv, popriali si všetko dobré a pokračovali každý svojím smerom.
Ďalšia debata bola s chatárom pri Chate pod Náružím. Potvrdil, že Bobrovecká dolina si zachovala svoju divokosť a v tom je jej čaro. Na zostupe okolo Mnícha na Bobroveckú Vápenicu už ľudí pribúdalo a to bolo dobre… Veď nech sa idú aspoň trochu, každý podľa svojich schopností, dotknúť prírody, ktorá v sebe nesie kód Stvoriteľa. Ja som si už tento dotyk niesol a príjemne hrial pri srdci.
