V Bystrici sa teplota dvíhala nad 30°C, a tak sme sa s Aničkou rozhodli pre krátky beh na Donovaloch.
Z Polianky sme vyštartovali po červenej značke, ktorá vedie cez Štrosy a Sedlo pod Kečkou na Kečku. Tu sme sa trochu pokochali, urobili zopár fotiek, vyhli sa početnej medzinárodnej skupine mladých, ktorí boli účastníkmi akcie organizovanej asociáciou YMCA. Po krátkej pauze sme pokračovali ďalej a pred Hadliarkou sme odbočili na zimný chodník a popod Kečku sa vrátili do Sedla pod Kečkou. Za Štrosmi sme odbočili doľava na Močiare a Dlhú lúku. Na jej začiatku, pri cyklistickom smerovníku, sme odbočili zase doprava smerom k Hrubému vrchu a prepojkou prešli späť na červený chodník. Potom už iba k autu na Polianku. Pekný okruh a nenáročný, oddychový beh.
Ešte sme pozreli známych na Zorničke a išli do BB.
Síce v popoludňajších hodinách boli hlásené búrky, vyštartoval som z Vyšnej Revúcej do Sedla Ploskej. Zatiaľ bolo celkom pekne, a ak by malo niečo prísť, tak sa zvrtnem a pôjdem nazad. Bežalo sa mi vo veľkej pohode. Na salašoch Mogury som prehodil pár slóv s miestnym osadenstvom. Tešili sa na dážď, lebo naozaj bolo veľmi sucho, ale či budú aj búrky a kedy zaprší, to naozaj netušili. Veď kto by to aj vedel? 🙂
V Sedle Ploskej príjemne pofukovalo a kdesi na západe, nad Martinskými holiami, sa hromadila čierňava. Po krátkom váhaní som pokračoval ďalej do Sedla pod Čiernym kameňom. Tam som trochu vyčistil a opravil studničku, potešilo ma, že rúrka, ktorú sme tam už dávnejšie osadili, stále funguje. Pokochal som sa na lúkach Minčolu a výhľadoch na Rakytov a už som zbiehal po červenej k odbočke na salaš Koniarka. Je to pekná a pokojná prepojka popod bralá Čierneho kameňa, ktorá prepája červený a žltý turistický chodník. Salaš sa pôvodne využíval na pasenie koní v letnom období, keď sa nemuseli využívať na prácu v horách a pri obrábaní rolí. Po vyjdení z lesa som ešte hĺbavo absorboval krásy veľkofatranskej prírody s výhľadom na Ostredok a Krížnu, a potom som už len po žltej zbehol do Vyšnej Revúcej. Búrka neprišla, čo nevadilo a neprišiel ani dážď, čo už trochu aj mrzelo.
Druhý deň nášho dobrodružstva sme pokračovali v trail run štýle 🙂
Tentokrát sme si na rozbeh vychutnávali mierne stúpenie Látanou dolinou v príjemnom rannom chlade. Cestou sme neďaleko smerovníka v Zadnej Látanej stretli jeden turisticky pár, inač celkom nik. Oni sa vybrali do sedla Zábrať a my po zelenej na Lúčnu (1653m). Stúpanie naberalo na intenzite, no keďže trasa vedie popri potôčiku, tekutiny nechýbali. Možno si niekto povie, že sme v Západných Tatrách chodili po bočných hrebeňoch, ale ak hľadáte pokojnú turistiku a pekné výhľady, odporúčam.
Naozaj po vyjdení z lesa na lúky sa prudké stúpanie zmiernilo a otvorili sa nádherné výhľady na hlavný hrebeň roháčskej časti Západných Tatier. Na Lúčnej sme už stretli skupiny, prevažne poľských, turistov. Pofotili sme sa, trochu oddýchli a vyrazili po zelenej cez Roh (1573m) a Kasne (1541m) do Sedla pod Osobitou (1521m). Nádherný hrebeň, ktorý stále ponúkal nádherné výhľady na hlavný hrebeň Západných Tatier. A nielen. Postupne stále viac začala dominovať Osobitá (1687m) so svojím tajom neprístupnosti z dôvodu ochrany prírody. Nasledoval zostup cez Teplý žlab, ktorý bol naozaj teplý. Čím nižšie, tým teplejšie… Potom stále zelenou značkou, až k Chate Zverovka a … koniec peknej trasy. Odporúčam 🙂
Naše dobrodružstvo v Západných Tatrách sa tiež nieslo v znamení trail run 🙂
Ubytovali sme sa podľa skúsenosti z predchádzajúcich rokov v zruboch Chaty Zverovka. Na druhý deň sme sa ranným spojom odviezli, s prestupom v Zuberci, na zastávku Huty – Javorinský potok. Tá bola začiatkom našej trasy. Červenou cez Bielu skalu (1316m) na Sivý vrch (1805m), potom stále červenou cez Pálenicu (1573m) a Zuberec (1753) na Brestovú (1932m), ďalej modrou cez Predný Salatín (1624m) dolu na parkovisko pod Spálenou, a až k Chate Zverovka.
Krásna trasa, príjemné počasie jemne pod mrakom, malebné skalné mestečko v masíve Sivého vrchu, krásny hrebeň cez Pálenicu na Brestovú a samozrejme prudký, ale znesiteľný zostup. Užívali sme si to. Spočiatku stúpanie, potom kochanie… a dali sme si aj celkom do tela 🙂
„Hrebeňmi Slovenských pohorí“. Takýto spoločný titul by som mohol dať trailom tohto leta. Po minulotýždňovej Veľkej Fatre som sa cítil celkom odhodlaný na ďalšie pohorie. Vybral som si západnú časť Nízkych Tatier. Keďže mi Barborka robila taxikára a večer ma odviezla na Srdiečko, tak som ju podpichol, či si nedá spolu so mnou rozcvičkový výbeh na Chopok. Po krátkom váhaní a doprosovaní prijala výzvu, a tak sa v dvojici bežalo „ľahšie“ 🙂 Pokojná atmosféra večerného Chopku sa nám vnárala do duše a atmosféra na Kamienke zážitok ešte prehlbovala.
Barborka skoro ráno zbehla k autu a šup do práce a ja som po raňajkách vyrazil smerom na Chabenec. Spočiatku sa bežalo dobre, ranný chlad bol príjemný a zdá sa, že som celkom rýchlo postupoval. Po Chabenec nebolo ani človiečika a celý úsek som si naozaj vychutnával. S pribúdajúcim časom stúpala teplota a pribúdali aj ľudia. Hlavne som za Latiborskou hoľou na niekoľkokilometrovom úseku predbiehal asi 40 člennú partiu, z ktorej niektorí členovia mali pustenú hudbu, čo teda naozaj v tomto prostredí pôsobilo rušivo… Zaujímavé, že v tomto úseku som mal zaznamené najrychlejšie tempo… Ktožehovie, asi som ich chcel mať čím skôr za sebou 🙂
S horúčavou a kilometrami v nohách pribúdala aj únava a dochádzala voda. Na Veľkej Chochuli som s ňou musel celkom šetriť, hoci organizmus si jej žiadal viac. Ešteže nad Hiadeľským sedlom pri zostupe z Prašivej je prameň. S nedočkavosťou som sa naň tešil… Pil som, lúchal, priam hltal túto vzácnu tekutinu. Zo sedla som odbočil do Korytnice. Jednak je tam veľmi dobrá voda 🙂 a bol som dohodnutý s Barborkou, že ma tam vyzdvihne. Bežal som už viac-menej zo zotrvačnosti. S ubúdajúcou nadmorskou výškou stúpala horúčava, ale úspešne a v relatívnej pohode som zišiel až do cieľa.
