Hrebeňom NT
„Hrebeňmi Slovenských pohorí“. Takýto spoločný titul by som mohol dať trailom tohto leta. Po minulotýždňovej Veľkej Fatre som sa cítil celkom odhodlaný na ďalšie pohorie. Vybral som si západnú časť Nízkych Tatier. Keďže mi Barborka robila taxikára a večer ma odviezla na Srdiečko, tak som ju podpichol, či si nedá spolu so mnou rozcvičkový výbeh na Chopok. Po krátkom váhaní a doprosovaní prijala výzvu, a tak sa v dvojici bežalo „ľahšie“ 🙂 Pokojná atmosféra večerného Chopku sa nám vnárala do duše a atmosféra na Kamienke zážitok ešte prehlbovala.
Barborka skoro ráno zbehla k autu a šup do práce a ja som po raňajkách vyrazil smerom na Chabenec. Spočiatku sa bežalo dobre, ranný chlad bol príjemný a zdá sa, že som celkom rýchlo postupoval. Po Chabenec nebolo ani človiečika a celý úsek som si naozaj vychutnával. S pribúdajúcim časom stúpala teplota a pribúdali aj ľudia. Hlavne som za Latiborskou hoľou na niekoľkokilometrovom úseku predbiehal asi 40 člennú partiu, z ktorej niektorí členovia mali pustenú hudbu, čo teda naozaj v tomto prostredí pôsobilo rušivo… Zaujímavé, že v tomto úseku som mal zaznamené najrychlejšie tempo… Ktožehovie, asi som ich chcel mať čím skôr za sebou 🙂
S horúčavou a kilometrami v nohách pribúdala aj únava a dochádzala voda. Na Veľkej Chochuli som s ňou musel celkom šetriť, hoci organizmus si jej žiadal viac. Ešteže nad Hiadeľským sedlom pri zostupe z Prašivej je prameň. S nedočkavosťou som sa naň tešil… Pil som, lúchal, priam hltal túto vzácnu tekutinu. Zo sedla som odbočil do Korytnice. Jednak je tam veľmi dobrá voda 🙂 a bol som dohodnutý s Barborkou, že ma tam vyzdvihne. Bežal som už viac-menej zo zotrvačnosti. S ubúdajúcou nadmorskou výškou stúpala horúčava, ale úspešne a v relatívnej pohode som zišiel až do cieľa.
