V posledný deň nášho lechtálskeho dobrodružstva nás čakal zostup z Ansbacher Hütte (2376m) cez Madau (1308m) k autu do mestečka Bach (1100m). Pe trase č. 71 sme cez sedlo Flarschjoch (2464m) prešli k trase č. 635, a po nej ďalej, údolím Alperschontal, do Madau. Potom cez Madautal do Bachu. Hoci sme išli istú aj v predchádzajúci deň, opätovne sme sa nadchýnali nad poskytnutými panorámami. Všetko sme videli znovu, ale v opačnom smere a pri inom svetle. Rovnako aj dolina Alperschontal je nesmierne krásna a ponúka nádherné výhľady, odporúčam. Hoci sme väčšinou zostupovali, išlo o najdlhšiu, asi 18km, etapu. Debatovali sme, kochali sa a samozrejme aj fotili.
Po návrate k autu sme sa trochu skultúrnili, trochu posilnili a presunuli na Hahntennjoch (1894m). Sedla, ktoré nás nadchlo už počas príchodu. Tam sme najskôr poďakovali Pánu Bohu za ochranu a zážitky, a potom si užívali večer pri dobrom regionálnom vínku. Na druhý deň sme cez Mníchov presúvali smerom na Slovensko 🙂
V tento deň nás čakal prechod z Frederick-Simms Hütte (2004m) na Ansbacher Hütte (2376m) s odbočkou na Holzgauer Wetterspitze (2895m). Celý prechod vedie po trase č. 71, ktorá sa spočiatku prekrýva s trasou č. 636 a v závere s trasami č. 601 a 633. Od Frederick-Simms Hütte (2004m) začína prudké stúpanie križujúc malé snehové polia až k najbližšiemu smerovníku pod Kälberlahnzugjoch (2585m). Tu je potrebné odbočiť do sedla Fallenbacher Joch (2727m), a potom na samotný Holzgauer Wetterspitze (2895m). Už samotné sedlo Fallenbacher Joch (2727m) ponúka nádherné výhľady, ktoré samotný vrchol s pribúdajúcou výškou stále viac umocňuje. Chodník vedie strmými svahmi a po hrebeni zo sedla prechádza ponad zvislé skalné steny. Lezecké oblasti sú do obtiažnosti UIAA II. a kľúčový bod tesne pod vrcholom je zaistený lanom ferratového typu. Povedal by som, že ide o VHT výstup, ale exponované miesta si vyžadujú zvýšenú opatrnosť. Vrchol, ako som už spomínal, poskytuje nádherné výhľady. A za dobrého počasia, ako sme mali aj my, až do veľkej diaľky. My sme objavovali nám známe vrcholy Ötztalských a Ortlerských Alp.
Po návrate na trasu č. 71 sme sa presunuli do sedla Kälberlahnzugjoch (2585m). Tu sme si dopriali jedaciu pauzu. Nikam sme sa neponáhľali, počasie bolo pekné a času sme mali dosť… Po prestávke sme obchádzali masív Feuerspitze (2852m) do sedla Stierlahnzugjoch (2596m). Nasledoval zostup cez stádo kozorožcov a obrazne povedané asi 5km dlhý prehup do Flarschjoch (2464m), a potom okolo Samspitze (2624m) na Ansbacher Hütte (2376m). Nakoniec sme boli radi, že sme už na chate. Túra bola časovo oveľa dlhšia a vzhľadom na agresívne slniečko aj náročnejšia, ako sme pôvodne mysleli. Chata má o dosť väčšiu kapacitu a funguje trochu iným, „modernejším“, systémom ako F-Simms Hütte. Trochu rušnejšia, ale rovnako dobrá.
Zhodnotenie dňa: Za pekného počasia ide o pekný prechod, ktorý ponúka krásne panorámy. Celú trasu je možné podľa kondičky a schopnosti tímu kombinovať výstupom na vrcholy Wetterspitze (2895m), Feuerspitze (2852m) alebo Samspitze (2624m). Ale ako nás upozornili F.-Simms Hütte ísť na všetky tri klasickými výstupovými trasami, je dosť náročné na čas a kondičku 🙂
Po Západných Tatrách sme sa v rámci nášho dovolenkového plánovania vybrali do Álp. Takpovediac na poslednú chvíľu. Dlho bolo všetko otvorené. Pôvodné Nórsko sme predovšetkým kvôli počasiu a čiastočne aj kvôli rodinným okolnostiam odsunuli na inokedy. No ešte v piatok sme nevedeli kam pôjdeme. Tipov bolo viac: Garmisch, Silvretta, Dolomiti… Nakoniec rozhodlo počasie a kus aj túžba vidieť čosi nové, neznáme…
Lechtálske Alpy (Lechtaler Alpen) sa nachádzajú v najzápadnejšej časti Rakúska, v Tirolsku a Vorarlebergsku. Najvyšším vrcholom tohto pohoria je Parseierspitze (3036m). Nedosahujú nejak extra veľké výšky, ale za to sú charakteristické minimálnym zásahom človeka. Nenachádzajú sa v nich gigantické lyžiarske strediská, množstvo lanoviek, ako ani obrie horské hotely… Takýto typ prírody nám nesmierne vyhovuje, hoci v tomto prípade sme si čaro Lechtálskych Alp uvedomili, až keď sme mali možnosť dotknúť sa ich osobne.
Za Innsbruckom pri Imste sme opustili diaľnicu a cez sedlo Hahntennjoch (1894m) išli do cieľovej destinácie, mestečka Bach. Tento horský prechod je nesmierne impozantný, a ak sa rozhodnete ísť do tejto časti Álp, odporúčame. Až do tohto sedla smeruje Hauptkamm, hlavný hrebeň Lechtálskych Álp, uprostred ktorého sa týči už spomínaný Parseierspitze (3036m). Nás tento horský prechod tak uchvátil, že sme sa rozhodli v ňom na spiatočnej ceste prenocovať.
Zaparkovali sme v mestečku Bach, na maličkom parkovisku v ústí údolia Madautal. Tu sme plánovali na tretí deň prísť. Po turistickom chodníku sme sa vybrali do susedného mestečka alebo skôr osady Stockach. A ako sme zistili, bolo to zlé rozhodnutie. Jednak je tento úsek zlé značený a vzhľadom na naše ciele zbytočne kľukatý a dlhý. A nakoniec v tomto období bolo celé ovzdušie priam presýtené inváziou ovadov. Takže, ak sa nechcete iba prejsť po okolí Bachu a Stockach, odporúčam skôr držať sa hlavnej cesty. Zo Stockach sme postupovali údolím Sulzltal (trasa č. 636) na chatu Frederick Simms Hütte (2004m). Trasa je zaujímavá a aj pekná. V dolnej časti prechádza sústavou tunelov a výhľadov do tiesňavy, ktorú vytvára potok Sulzlbach. Od chaty Sulzalm (1466m) už trasa naberá vysokohorský charakter. S pribúdajúcou výškou sa ako horúčava, tak aj ovady úplne vytratili a postupne sa stúpalo v stále väčšej pohode.
Chata F-Simms Hütte je veľmi sympatická. Má priam rodinný charakter. Chatárom je, ale už poslednú sezónu, Charly Wherle, veľmi milý už 74 ročný pán. Celý personál prejavoval záujem o hostí a snažil sa ich vťahovať do spoločného posedenia a debaty. Neviem, ako sa udrží atmosféra chaty po jeho odchode, ale v každom prípade chatu odporúčam 🙂
Druhý deň nášho dobrodružstva sme pokračovali v trail run štýle 🙂
Tentokrát sme si na rozbeh vychutnávali mierne stúpenie Látanou dolinou v príjemnom rannom chlade. Cestou sme neďaleko smerovníka v Zadnej Látanej stretli jeden turisticky pár, inač celkom nik. Oni sa vybrali do sedla Zábrať a my po zelenej na Lúčnu (1653m). Stúpanie naberalo na intenzite, no keďže trasa vedie popri potôčiku, tekutiny nechýbali. Možno si niekto povie, že sme v Západných Tatrách chodili po bočných hrebeňoch, ale ak hľadáte pokojnú turistiku a pekné výhľady, odporúčam.
Naozaj po vyjdení z lesa na lúky sa prudké stúpanie zmiernilo a otvorili sa nádherné výhľady na hlavný hrebeň roháčskej časti Západných Tatier. Na Lúčnej sme už stretli skupiny, prevažne poľských, turistov. Pofotili sme sa, trochu oddýchli a vyrazili po zelenej cez Roh (1573m) a Kasne (1541m) do Sedla pod Osobitou (1521m). Nádherný hrebeň, ktorý stále ponúkal nádherné výhľady na hlavný hrebeň Západných Tatier. A nielen. Postupne stále viac začala dominovať Osobitá (1687m) so svojím tajom neprístupnosti z dôvodu ochrany prírody. Nasledoval zostup cez Teplý žlab, ktorý bol naozaj teplý. Čím nižšie, tým teplejšie… Potom stále zelenou značkou, až k Chate Zverovka a … koniec peknej trasy. Odporúčam 🙂
Naše dobrodružstvo v Západných Tatrách sa tiež nieslo v znamení trail run 🙂
Ubytovali sme sa podľa skúsenosti z predchádzajúcich rokov v zruboch Chaty Zverovka. Na druhý deň sme sa ranným spojom odviezli, s prestupom v Zuberci, na zastávku Huty – Javorinský potok. Tá bola začiatkom našej trasy. Červenou cez Bielu skalu (1316m) na Sivý vrch (1805m), potom stále červenou cez Pálenicu (1573m) a Zuberec (1753) na Brestovú (1932m), ďalej modrou cez Predný Salatín (1624m) dolu na parkovisko pod Spálenou, a až k Chate Zverovka.
Krásna trasa, príjemné počasie jemne pod mrakom, malebné skalné mestečko v masíve Sivého vrchu, krásny hrebeň cez Pálenicu na Brestovú a samozrejme prudký, ale znesiteľný zostup. Užívali sme si to. Spočiatku stúpanie, potom kochanie… a dali sme si aj celkom do tela 🙂
