Borišov
Prázdniny sa rozbehli v plnom prúde a ja som pomaly začal svoju letnú psychohygienu tradičným spôsobom v horách. Uvedomoval som si, že to potrebujem, lebo už rozhodovanie kam ísť a čo podniknúť bolo náročné… Chopok, Magurka, Smrekovica, Kráľová studňa… všade som videl za aj proti. Chvíľu som bol plný chuti a odhodlania a onedlho ma to už neťahalo… V istých chvíľach to vyzeralo až tak, že nakoniec nikam nepôjdem. Veľmi silno a pravdivo na mňa doliehal výrok: „Najväčšie nebezpečenstvo duchovného života je nerozhodnosť…“ a spomenul som si na všetky tie obrázky zo somárikom medzi dvoma kopami sena a s veľkou dilemou z ktorej kopy má žrať, až nakoniec zdochne od hladu.
Tak to veru nie. Na poslednú chvíľu som zaistil ubytko na Chate pod Borišovom, a potom, ako som pozrel maminu v domu pre seniorov, som sa presunul do Vyšnej Revúcej. Rozbeh bol náročný, no svaly sa postupne zahriali a celý trail som si vychutnával v tomto podvečernom čase úplne sám. Prakticky som sa zastavil až na Ploskej. Zopár fotiek, modlitba, nejaká sms (na chate už je zo signálom problém)… a pokračoval k chate. Tam bola pomerne slušná česká skupina, rodinky s deťmi. Večer sa niesol v príjemnej atmosfére pri naozaj peknej, priam umeleckej, hre na gitaru… folk, blues a iné staré songy… Ja som si našiel miestečko trochu bokom, užíval som si atmosféru a zahĺbil sa do Malakandry od C. S. Lewisa.
Na druhý deň som vyrazil medzi prvými na Kyšky, a potom hrebeňom na Ostredok a Krížnu. Ranná teplota bola príjemná. Na Koniarkach som sa pristavil na kus reči pri pastierovi a pokračoval úplne sám až na Krížnu. Trochu oddychu, trochu užívania výhľadov… V Rybovskom sedle som si doplnil vodu a stretol po dlhom čase ľudí, aj to iba na diaľku. Jedného cyklistu a jedného ochranára. Ďalšieho ochranára som stretol neďaleko Prašnického sedla, počas výstupu na Veterný vrch. Dali sme sa do reči, že pozorujú frekvenciu a pohyb turistov, keďže chcú upraviť návštevný poriadok a trochu viac vyjsť v ústrety s miestami na prenocovanie… Celkom milá debata…
Z Východného Prašnického sedla som zbehol k horárni Hajabáčka, a potom už iba Suchou dolinou k autu. Výlet pekný a cieľ splnený. Veru dobre, že som sa nakoniec rozhodol. Napadlo mi, že cieľom nemusí byť vždy „kam“ a „čo“, teda miesto a činnosť, ale cieľom môže byť aj sama cesta 🙂
