Ďumbier
Na sobotu 28.januára športový tím UPC naplánoval výstup na Ďumbier. Podľa predpovede počasia nás mali čakať ideálne podmienky na turistiku: teploty okolo nuly, slnečno a bezvetrie. Oficiálny začiatok túry bol nahlásený do Kaplnky UPC na 7.15, kde sme mali začať sv. omšou. V danom čase sme tam boli len dvaja: ja a otec Martin. Keď sme sa rozhodli, že začneme, otvorili sa dvere na UPC a vyzeralo to tak, ako keby prišli zástupy anjelov, lebo prišli Janka, Mirka, Aďka, Rebeka, Ivka a Terezka, samé milé vysmiate tváre. Počas omše stihli dobehnúť ešte aj Vlasťo, Majka a Dávid. Po omši otec Martin pohostil kávou a čajom všetkých zúčastnených a Rebeka vytiahla krabicu s vlastnoručne pečeným koláčikom. Ten bol taký dobrý, že po ňom nezostali ani omrvinky.
Po umytí riadu sa konečne dali tUPCi (rozumej turisti UPC) do pohybu, ale už bez Mirky, Janky a Terezky, lebo ony uprednostnili ťažkú skúšku pred turistikou. Prvé medzipristátie na ceste na Trangošku bolo hneď na Fončorde, kde sme zaplnili posledné voľné miesto v Chrústikovi pánom Ivanom, ktorý trochu výraznejšie zdvihol vekový priemer cestujúcich ale aj celkovú náladu, minimálne v prednej časti vozidla.
Po úspešnom zaparkovaní Chrústika sme ešte chvíľu čakali (netuším na koho…), a zistili sme, že teplo nám zrovna nie je, tak sme sa naučili hrať hru „Pružinka“. Po nastúpaní prvých metrov sa nám konečne oteplilo, ale zima sa asi poriadne podpísala pod náš organizmus, lebo tak sme napadli sociálne zariadenia pri zjazdovke ako kobylky Egyptskú krajinu v knihe Exodus.
Po okraji zjazdovky sme konečne začali výraznejšie stúpať. Nebolo to jednoduché: strmý kopec, sneh, ostré slnko, slabá kondička. Nestíhal som sledovať ani značky po ktorých sme išli, ak tam nejaké boli. Mám pocit, že sme použili metódu ovečky za svojím pastierom. (Dúfam, že každému je jasné, že kto je pastier, a kto boli ovečky.)
Často sme sa pozerali okolo seba, lebo okolie bolo krásne, lyžiari nebezpeční a pulz srdca prekračoval stanovené normy. Postupne sa nám odhaľovali kopce s názvami Gapeľ, Chopok a Ďumbier, čiže už sme mali vizuálny kontakt s naším cieľom. Zjazdovka však bola náročná na výstup aj naďalej, v dôsledku čoho sme zaznamenali aj prvé straty: Majka ukončila svoju túru na chate Kosodrevina. Za chatou sme zmenili kurz a pokračovali sme viacmenej vodorovne, a už bez lyžiarov.
Otec Martin nám prikázal smer jazdy a vydal sa na vlastnú púť na svojich skialpoch. Tak sme si šli vlastným tempom, a pamäťové karty v telefónoch sa začali zapĺňať peknými obrázkami na tému: „okolitá živá i neživá príroda“. Keď nám už bolo veľmi dobre, opäť nasledoval poriadnejší kopec, lebo sme už išli atakovať hrebeň cez jeden žľab. Opäť sme sa začali viac zastavovať, keďže sme potrebovali viac kyslíka, tekutín, sacharidov a povzbudenie na ďalšie výškové metre. Z veľkých výšok zostúpil ku nám aj o. Martin, aby skontroloval ako sme na tom. Keďže to urobil v čase 11:59 podľa stredoeurópskeho zimného času, pomodlili sme sa Anjel Pána, a pokračovali v pití čaju.
Pre mňa začínal najťažší úsek, lebo som sa zakecal s o. Martinom, ostatní sa vzdialili a moje telo už dávno spálilo energiu z raňajok. Tak som si vytiahol rýchlu energiu z vrecka a začal som ich dobiehať. Na pomoc mi prišlo 6 kamzíkov, lebo kým ich ostatní obdivovali, ja som stíhal skracovať svoju stratu.
V Demänovskom sedle na mňa všetci počkali a ja som s hrôzou zistil, že nám stále chýba 300 výškových metrov do cieľa. Avšak toto zistenie som hneď zabudol keď som sa obzrel okolo seba: okrem Chopku a Derešov bolo vidno v celej šírke Západné i Vysoké Tatry, ďalej sa dali jednoznačne rozoznať aj V. Choč, V. Rozsutec, Poludňový Grúň aj Fatranský Kriváň. O kúsok ďalej sme stretli ďalšie stádo kamzíkov, a pri tejto príležitosti nám o. Martin vysvetlil, že tieto patria do rezervného stáda, ktoré boli udomácnené v doline pod nami. Vysvetlil aj fyzické rozdiely medzi predošlým
stádom a týmto, ale ten mierny vietor na hrebeni mi stihol tieto vedomosti odfúknuť z hlavy. Prvé miesto, kde bolo bezvetrie, sme hneď využili na obed. Mali sme tú najkrajšiu jedáleň, s najkrajším výhľadom. Na obzore sme našli aj Klenovský Vepor a zaspomínali sme si na Silvestrovskú chatu.
S dobitými batériami sa nám išlo oveľa lepšie, i keď miestami bol terén zľadovatelý. Napokon sa pelotón roztrhal tesne pod vrcholom, iba Aďka si počkala na mňa, a tak sme ako poslední prišli na vrchol Ďumbiera o pol druhej. Po povinných fotkách a z radosti z výhľadu sme začali klesať naspäť k autu. Tí inteligentnejší mali náradia, ktoré sa šmýkali na snehu: lyže resp. klzáky, a tak si užívali zimné radovánky spojené so snehom a gravitáciou. Otec Martin nám predviedol aj to, ako chytiť poriadny balans a pritom nespadnúť. Iba ja s Dávidom sme boli odkázaní na vlastné nohy, tak sme boli výrazne pomalší ako tí, ktorí využívali, že je trenie zanedbateľné. Po krátkej technickej prestávke na chate gen. M.R.Štefánika sme pokračovali dole a klzákoví sa nám veľmi rýchlo stratili z dohľadu. My sme síce utekali za nimi, ale aj tak sme chytili výrazné meškanie, ktoré sa ešte umocnilo, keď nás zastavili dvaja chlapi, ktorí už nevyzerali byť smädní, a svoj zvyšný alkohol
ponúkali okoloidúcim. Chceli ísť s nami, a Dávid ako slušne vychovaný chlapec s nimi konverzoval, ochutnával ich dobroty a naše tempo pomaly kleslo na minimum. Keď už aj jeho trpezlivosť klesla na minimum, rozlúčili sme sa s nimi, a opäť sme nahodili vysoké tempo a k autu sme došli o 15.15, kde nás už všetci (dokonca aj Majka) netrpezlivo čakali.
Takto skončila túra na Ďumbier. Zážitkov máme dosť, energiu si dobijeme a pri ďalšej príležitosti opäť využijeme možnosť obdivovať prírodu, ktorou nás pán Boh obdaril.
Report: Pišta
