Ďumbier
Keďže bolo treba Annu poriadne privítať v generácii tridsiatnikov, tak bola nevyhnutná skúška, či ešte stále zvládne výstup na Ďumbier 🙂 Na Trangoške sme vytvorili dva tímy. Anna s mamkou sa vybrali smerom nahor Trangošskou dolinou. O.Martin, Green a ja smerom do Demänovského sedla. Už od počiatku som vedela, že to bude cesta tŕnistá (popadanostromová, ako sme sa dozvedeli pri nástupe), ale to slnko! Nič sa nedalo robiť, bolo potrebné vyzliecť všetko, čo sa vyzliecť dalo. Po prekonaní úvodných nástrah (sem-tam bolo treba aj potlačiť zadné časti tela) sa, samozrejme, o.Martin vytratil z dohľadu…i ten sneh nejako záhadne mizol (hrebeň bol absolútne sfúkaný). A podľa slov oM aj lyžovačka ku nám dolu nebola veľmi zaujímavá. Po opätovnom stretnutí sa v sedle sme sa spoločne vydali na Ďumbier. Ľudí málo, občas nejaký kamzík, na Ďumbieri bol okrem nás, len jeden južanský spoluobčan. Otec nás pohostil výborným horcom, nejaké to foto a vydali sme sa za Aničkinou maminou, ktorá nám robila predvoj na chatu. Čaro nečakaných stretnutí, slávnostné prípitky, koláčiky, prekrásny západ slnka, ticho (až na ten multichrapot). Nádhera! A prekrásny východ slnka. o.Martin si ho vychutnával na Štiavnici a potom sme sa postupne vydali nadol…po tej troche snehu…do ruchu pracovného dňa.
