Ďumbier
V súvislosti s článkom „Požehnaný medzi ženami…“ mám ešte stále, nežnejšou časťou redakčnej rady, nezrušený zákaz písať reporty z akcií. Po poslednej výprave som však tak plný podeliť sa s dojmami, že sa mi nechcelo čakať, kým niekto napíše článok a uverejní fotky, až som sa nakoniec rozhodol vstúpiť do zakázaných vôd.
Vzhľadom na názov v titulke je potrebné ozrejmiť, že nejde o omyl, lebo na Ďumbier sme skutočne išli 7. a nie 6. januára na slávnosť Zjavenia Pána, teda Troch kráľov. Už vôbec nechce názov zdôrazniť, že by v tento deň na vrchol Ďumbiera vystúpili nejakí traja králi, aj keď človek nikdy nevie… Titul „Trojkráľový“ jednoducho označuje spoločný každoročný výstup na niektorý z okolitých kopcov v období slávnosti Zjavenia Pána, ktorý spájame s koledou, svätením príbytkov a spoločným posedením. Keďže tento rok sme vzhľadom na počasie a podmienky išli na Ďumbier, tak sa trojkráľovým stal pre nás dobré známy najvyšší vrchol Nízkych Tatier.
V počte dvanásť kusov sme sa v stanovenom rannom čase, samozrejme plus-mínus nejaká tá minúta, stretli na Trangoške. Po srdečnom zvítaní a povzbudení dobrým čajíkom, sme urobili niekoľko dokumentačných záberov a vyrazili smerom k Štefáničke. Začali sme spoločne, držali komúnio… Dokonca aj Ičo, pohyboval sa hore dolu, na začiatok alebo koniec skupiny, poprípade kľučkoval z jednej strany na druhú, robil fotky, venoval sa ľuďom… 😉 . Keďže sme sa roztiahli, pri lavíništi už mal väčší operačný priestor. V blízkosti Jaskyne mŕtvych netopierov sme však usúdili, že nastal čas obhliadnuť situáciu na kopci. Vyzliekol som si bundu a vyrazili sme svižnejším tempom na Štiavnicu, teda presnejšie do Východného sedla Ďumbiera. V sedle, pri Kozej kope, sa postupne oblačnosť rozchádzala a sem-tam sme sa nachádzali v inverzií. Jednoducho úžasné. Pokochali sme sa, užili si lyžovačku. Cestou nadol sme stretli druhú dvojicu, Miška s Bajkou, ktorých sme nasmerovali priamo na Ďumbier, že ešte zlyžujeme do sedla k chate a vyjdeme za nimi. Pri chate sme stretli hlavnú časť vrcholovej skupiny. Zuzka, Vladko a Natálka práve prichádzali a chceli ísť do chaty za ostatnými. No fotky s inverziou spravili svoje a celá skupina sa nasmerovala k vrcholu. My sme nahodili pásy, dupli do tempa a vyrazili opäť hore. Obehli sme hlavnú výstupovú skupinu a o chvíľu sme sa už fotili s druhou dvojkou na vrchole Ďumbiera. Hrebeň sa medzičasom celý otvoril, a tak sme mali možnosť kochať sa v nádherných inverzných panorámach. Miško naštartoval drona, ževraj aby očekoval kde sú ostatní a zároveň urobil aj nejakú zaujímavú fotku. Po dosiahnutí vrchola hlavnou skupinou sme ešte spolu zdieľali dojmy z nádhernej prírody, pokochali sa a aj poobdivovali vidmo. Teda zaujímavý prírodný optický úkaz, keď človek vidí v hustej oblačnosti, pod vplyvom od chrbta nízko svietiaceho slnka, svoj vlastný mega zväčšený tieň orámovaný dúhou ako svätožiarou. Potom sme s Ičom prebrali patronát nad Bajkou a všetci traja sme si spoločne vychutnávali zjazd nadol. A hoci sa kvalita snehu postupne menila, predsa sme si to užívali. Musím skonštatovať, že nežnejšia časť našej zostupovej skupiny fučala od únavy azda viac, ako keď sa presúvala nahor k štartu lyžovačky 🙂 . Cestou sme stretli „zadný voj“, Braňa, Bruna a Vila, ktorí sa po oddychu na chate ešte túžili pozrieť na opačnú stranu Ďumbiera. Pod jaskyňou sme zase míňali Aničku s Daškou, ktoré už zostupovali od chaty k parkovisku.
Samozrejme, my s Ičom sme mali patričný dôvod na rýchly zjazd, keďže miništrantovi a kňazovi sa patrilo ešte patrične pripraviť na večerné svätenie príbytkov. To sme ukončili v Malachove u Drugovcov aj s ďalšími našími blízkymi spolupútnikmi pri dobrotách, ktoré pripravili Zuzka s Milkou.
Skutočne vďaka za krásny výlet a spoločne prežitý deň 🙂 .
