Sedmák
…alebo prečo bratská a nie sesterská láska 🙂
Tento výlet azda zapasoval každému účastníkovi, keďže ako to býva zvykom v predvianočnom čase, každý chce všetko do Vianoc alebo konca roka postíhať, až sa zdá, akoby v Novom roku všetko skončilo a čas neplynul ako predtým. Preto sme podnikli cestu v piatok večer na Ranč, saleziánsku chatu na Sedmáku a v sobotu výstup na Štefáničku a Ďumbier. Cieľom bolo nielen pozrieť kapacitný priestor chaty, na ktorej plánujeme Silvestrovať, ale hlavne vypadnúť a opustiť povinnosti a všetky umelé svetlá na displejoch.
Realita však bola taká, že nakoniec ma mužská časť vzhľadom na pracovné ako aj niektoré rodinné povinnosti opustila s tým, že sa k nám pripoja na druhý deň, a ja „chudáčik“ som ostal požehnaný medzi ženami 🙂 .
Nuž, bolo to zaujímavé…
Po príchode na miesto parkovania, dievčatá hľadali vhodné miesto na vykonanie istých biologických potrieb, zatiaľ čo ja som vytiahol lavínovú lopatu a začal robiť miesto pre auto. Po zaparkovaní nastala ďalšia dráma s balením spoločných vecí na konzumáciu. Problém bol či už s plným batohom alebo s tečúcou fľaškou a mokrými vecami… Cesta s čelovkami na lyžiach zasneženými nočnými úbočiami bola však fascinujúca. Po príchode do studenej chaty, dievčatá nanosili drevo, ja som medzitým rozkúril a začal variť. Samozrejme samé dobroty. Pečené zemiačiky, klobásku, varené vínko, jednoducho chata bola plná nádherných vôní. Jediné, čo narúšalo túto nádhernú atmosféru bolo opätovné reptanie, že kedy to už bude, ja som hladná, atď…, až som si hovoril „…ach, zlatý celibát“ 🙂 Nakoniec sme sa však všetci dočkali, napapkali až do popuku, posedávali pri varenom vínku, viedli družné debaty… Medzitým som poumýval riad, prikladal do piecok, jednoducho, aby dobre bolo. Noc bola fajn, sem tam som vhodil polienko do piecky v mojej izbe, ráno som urobil raňajky, čajík, počkal na dievčatá… a zase trpké zistenie, že vraj im v noci vyhaslo, a že prečo im nikto neprikladal… Už ani len nechcem spomínať, že ma ani len nepočkali, keď som zamykal chatu s úmyslom, že ich ešte odfotím. Tak som si v duchu pomyslel, že asi nie nadarmo sa v kostole hovorí „pokoj a bratská láska nech je medzi nami“ 😉 .
Kým sme sa dostali na Trangošku, sobotná časť výpravy už vyrazila. Podotýkam, že ja tiež. Každý pokračoval svojím tempom. Cestou som stretol Iča, ktorý zlyžoval ku mne, a tak sme spoločne obaja vyšli na Štiavnicu. Nakoniec sme sa všetci stretli na Štefáničke, posedeli, užili si lyžovačku, navštívili Mira v predajni v Mýte a spokojní sa vrátili domov.
PS.: Vyššie rozvíjaná úvaha vôbec nemala v úmysle niekoho dehonestovať, lebo mám naše dievčatá skutočne veľmi rád. Len som aspoň trochu naznačil myšlienky, ktoré ma v súvislosti s naším výletom sprevádzali. 😉
