Síce v popoludňajších hodinách boli hlásené búrky, vyštartoval som z Vyšnej Revúcej do Sedla Ploskej. Zatiaľ bolo celkom pekne, a ak by malo niečo prísť, tak sa zvrtnem a pôjdem nazad. Bežalo sa mi vo veľkej pohode. Na salašoch Mogury som prehodil pár slóv s miestnym osadenstvom. Tešili sa na dážď, lebo naozaj bolo veľmi sucho, ale či budú aj búrky a kedy zaprší, to naozaj netušili. Veď kto by to aj vedel? 🙂
V Sedle Ploskej príjemne pofukovalo a kdesi na západe, nad Martinskými holiami, sa hromadila čierňava. Po krátkom váhaní som pokračoval ďalej do Sedla pod Čiernym kameňom. Tam som trochu vyčistil a opravil studničku, potešilo ma, že rúrka, ktorú sme tam už dávnejšie osadili, stále funguje. Pokochal som sa na lúkach Minčolu a výhľadoch na Rakytov a už som zbiehal po červenej k odbočke na salaš Koniarka. Je to pekná a pokojná prepojka popod bralá Čierneho kameňa, ktorá prepája červený a žltý turistický chodník. Salaš sa pôvodne využíval na pasenie koní v letnom období, keď sa nemuseli využívať na prácu v horách a pri obrábaní rolí. Po vyjdení z lesa som ešte hĺbavo absorboval krásy veľkofatranskej prírody s výhľadom na Ostredok a Krížnu, a potom som už len po žltej zbehol do Vyšnej Revúcej. Búrka neprišla, čo nevadilo a neprišiel ani dážď, čo už trochu aj mrzelo.
Tretí deň nášho UPC dobrodružstva nás čakala ferrata Kyseľ. Počasie bolo priaznivé, najkrajšie z celého pobytu na Biskupských chyžkách. Po sv. omši a raňajkách sme si rozdelili ferratové sety a vyrazili smerom na Klauzy, a potom ďalej k ústiu Sokolej doliny. Tam sme sa naobedovali, oddýchli a presunuli k ústiu Kyseľa. Roklina už bola v tomto čase až na pár výnimiek prázdna, a tak sme si ju užívali a kochali sa na jej krásach úplne sami. Po prekonaní ferratového úseku sme pokračovali Veľkým Kyseľom k Biskupským chyžkám.
Pri plánovaní v predvečer výletu sa na tvári Karolínky dala čítať neistota a rozhodovanie „Ísť, či neísť?“ – predsa len na takom niečom ešte nebola a vzhľadom na jej slabé skúsenosti z turistiky a špeciálne z turistiky v Slovenskom raji, stupačiek a rebríkov to bola veľká výzva… Nakoniec hodenú rukavicu prijala a s odvahou, pokorou a odhodlaním išla s nami. V nasledujúcich riadkoch sa môžete pozrieť jej pohľadom na náš výlet v Slovenskom raji a na Biskupských chyžkách. Pekné čítanie 🙂
„A predsa som sa na to dala…“
Presne týmito slovami by som opísala svoj prvý turistický výlet s UPC. Pre mňa to bol zážitok. Myslím, že je dobré spoznať nových ľudí, a aj zmeniť prostredie. Obdivovať krásu v lesoch a uvedomiť si, že sme oproti toľkej kráse a veľkosti sveta len maličkou, ale veľmi dôležitou bodkou. Takých bodiek sa nás nazbieralo 6 v nejaké dni aj sedem. Sedem statočných… a myslím, že sme Slovenský raj prežiarili. Navštívili sme veľa rebrikov, mostov z dreva, dokonca ferratu, parkrát som si nohy poriadne namočila v potôčiku, a vtedy som pochopila, prečo moji spoluturisti preferujú radšej sandále, hoc som si najskôr myslela, že sandále sú na túru nie príliš pevná obuv. Zažila som omšu za kuchynským stolom, a tak blízko premenenia som nikdy nebola. Videla som nespočetnú krásu vodopádov. A prečítala minimálne 50 tabúľ s rôznymi názvami tých krásnych miest, ktoré si nepamätám. Nie som veľký turista, a stratila by som sa aj na rovnej ceste bez naozaj moc dobrých vodcov. Takže vďaka im, že boli, a že navigovali správne. A nebola by som veru ani príliš dobrý turistický sprievodca, ktorý vám povie, čo všetko sme videli (hádam vám to dajú do poznámky). Avšak som dosť dobrý pozorovateľ a predovšetkým oceňovateľ krásy. A toľko krásy na takom malom priestore, toľko pokoja, hĺbky, radosti je mi ťažko vidieť niekde inde. Odchádzalo sa ťažko, pretože sme sa na chvíľku mohli všetci zastaviť, byť sami so sebou ale aj prehĺbiť už vybudované priateľstvá a aj sa vzájomne spoznať. S rukou na srdci môžem povedať, že som sa naozaj nebála a prekonala veľa zo svojich strachov. Pretože som vedela, že ľudia ktorí sú v tomto mojom mini dobrodružstve (pre mňa to rozhodne mini dobrodružstvo bolo) so mnou, sršia radosťou, pokorou, pokojom, múdrosťou, inšpiráciou, povzbudením, a že sa im dá veriť. A nesklamalo ma to. Doviedli ma až naspäť domov. Bolo mi krásne a tak verím, že zase nabudúce…
Dante Alighieri v jednom z najvýznamnejších diel svetovej literatúry, v Božskej komédii, opisuje putovanie z pekla do raja v celkovo 14 233 veršoch. Priemernému čitateľovi trvá zhruba 8 hodín čistého času, aby sa cez verše venujúce sa peklu a očistcu dostal až do raja. V UPC však poznáme spôsob, ako sa to dá i rýchlejšie. Ako? To by vám vedeli povedať všetci účastníci Letnej UPC chaty a bližšie vám to opíšem v tomto článku.
Naše putovanie začína skoro ráno svätou omšou a skvelými raňajkami, aby sme boli na túto neľahkú cestu posilnený fyzicky i duchovne. Na začiatok nás totiž nečaká nič menšie ako dlhotrvajúci zostup temným lesom.
Neviem, či bol Dante niekedy na Slovensku, ale na úvod našej cesty sa pár jeho veršov dokonale hodí:
Spev prvý 1Do stredu dráhy životnej som vkročil, keď obklopil ma temný priestor lesný, pretože prv som z pravej cesty zbočil. 4Ach, preťažko aj vysloviť, jak desný a drsný les ma obkolesil vtedy, bo pri spomienke znovu strach ma tiesni.
(Božská komédia (Peklo), Dante Alighieri, taliansky spisovateľ)
I my odbočiac z pravej cesty (značkovanej) prechádzame skratkou priamo k červene značenému chodníku vstupujúc do tmavého lesa na hrebeni medzi roklinami Veľký Sokol a Piecky. Naša cesta smeruje strmo dole, svetla ubúda a les je stále temnejší a temnejší. Dokonca i teraz pri písaní z tej spomienky zamrazí.
Z lesa vychádzame v osade Píla. Alebo je to skôr Štvrtý okruh Pekla? Podľa Danteho sa Peklo delí na 9 okruhov a v 4. okruhu sa nachádzajú lakomci a márnotratníci. Slovenský raj je totiž jediným národným parkom v SR, kde vás za samotnú možnosť putovania skasírujú miestny výbercovia.
Znalci Alighieriho diela už možno protestujú, že Danteho predsa jeho putovaním sprevádzal básnik Vergílius, ktorého mu ako sprievodcu poslala jeho milá Beatrice a od očistca už Beatrice samotná, pretože Vergílius ako pohan nesmel vkročiť do neba. I my preto cestou priberáme Vergília – Filipa, s ktorým sa stretneme na parkovisku v údolí, a ktorého už v tomto 4. okruhu stihli ošklbať za vstup do národného parku i parkovné. Čo sa týka druhého sprievodcu, tak zisťujeme, že Beatrice nám tentokrát dala košom a Filip prišiel sám. Našťastie však máme so sebou nielen pokrsteného, ale i riadne vysväteného kňaza a spoľahlivého sprievodcu v jednej osobe, otca Martina, s ktorým sa bezpečne môžeme vydať do všetkých zákutí Slovenského raja a dokonca i k pekelným Pieckam, ktoré sú považované za jednu z najnebezpečnejších roklín Slovenského raja.
Z osady Píla tak vyrážame do ústia rokliny Piecky. I naďalej sme obklopení temným lesom a strmými bralami. Roklinu Piecky vytvoril potok Piľanka. Dolný tok, v ktorom sa nachádzame sa nazýva Stredné Piecky. Bočné nesprístupnené rokliny sa nazývajú Predné a Zadné Piecky. Piecky sú národnou prírodnou rezerváciou s 5., teda najvyšším stupňom ochrany prírody, preto sa tu môžeme pohybovať len po vyznačenom turistickom chodníku. Ten nás vedie stále popri potoku, ktorý viackrát križujeme, pričom si dávame pozor na klzké skaly. Roklina sa postupne zužuje, krása okolitej prírody je však fascinujúca.
Keď dôjdeme k sútoku Piľanky a Zadných Piecok vieme, že nás čaká jeden z vrcholov nášho putovania, Veľký vodopád. Slovami básnika:
Spev šestnásty 1Hukotanie už zďaleka sme čuli, jak temná voda v ďalšie pásmo padá, a bol to zvuk sťa včelí bzukot v úli. 100Buráca z brál tam pri San Benedette, rútiac sa jedným skokom, kde by malo byť rameno pre tisíc rozovreté. 103Tak temný prúd cez rozčesnuté bralo sa rve, že nás až ohlúša a striasa, sťaby sa s ním i bralo odorvalo.
(Božská komédia (Peklo), Dante Alighieri, taliansky spisovateľ)
Vodopád je majestátny a právom si zaslúži svoje meno. Pamäte fotoaparátov sa tak rýchlo zapĺňajú. Atmosféru dotvárajú padnuté a splavené úlomky stromov pod vodopádom. Po jeho pravej strane sa nachádza najdlhší rebrík v Slovenskom raji. To si však poľahky uvedomíme, keď po ňom budeme vystupovať. Pri pohľade dole sa totiž človeku ľahko zakrúti hlava.
Etapa 2: Očistec
Hlava sa však pri pohľade dole nezakrútila nášmu sprievodcovi, ktorý sa akosi nechce odlepiť od pohľadu do hlbín pod Veľkým vodopádom. Nervózny si preto sám pre seba šomrem:
Spev šestnásty 115Čo čaká zasa, akú novú správu, (vravím si sám), že vodca môj tak plne a sústredene skúma hĺbku tmavú?
(Božská komédia (Peklo), Dante Alighieri, taliansky spisovateľ)
Jeho záhadná odpoveď nás možno prekvapí viac, ako keby zostal ticho:
Spev šiesty 52„S týmto dňom síce ďalej stúpať máme,“ odvetil mi, „a jak len rýchlo dá sa; no trochu tvoja predstava ťa klame. 55Skôr než ta prídeš, uzrieš stúpať zasa to, teraz skryté tak, že spoza svahu o tvoje telo lúče netrieštia sa. 58K tej duši tam však poďme bez prieťahu, Čo samučká k nám hľadí spod návršia, tá uvedie nás na schodnejšiu dráhu.“
(Božská komédia (Očistec), Dante Alighieri, taliansky spisovateľ)
Avšak skôr než sa stihneme nad touto odpoveďou zamyslieť, tak sa už napĺňa jej prvá časť a my stúpame ďalej, a ako rýchlo len dá sa. Čaká nás totiž prekrásny úsek v divokej, rozorvanej rokline, ktorá je najčlenitejšou v celom Slovenskom raji. Naša cesta teraz vedie čoraz častejšie po drevených rebríkoch a schodíkoch, tak typických práve pre Slovenský raj.
V tejto časti taktiež zisťujeme, od čoho je názov rokliny odvodený. Pod malými vodopádmi, okolo ktorých prechádzame, sa častokrát nachádzajú vymleté diery, ktoré pripomínajú malé piecky. Jeden zo sprievodcov tvrdí (nie veľmi presvedčivo 🙂 ), že práve na týchto miestach sa v minulosti nachádzala legendárna perníková chalúpka Baby Jagy, ktorá v týchto pieckach nepiekla len perníky 🙂 V neskorších rokoch však celú chalúpku zjedli miestne deti a Baba Jaga, tak prišla o strechu nad hlavou a musela sa odsťahovať 😀 Dnes tu preto nájdeme len vyhasnuté piecky a o steny rokliny poopierané drevo ktoré mala nachystané na kúrenie 😀
Roklina sa v týchto úsekoch viackrát zužuje a v nohách začíname cítiť prejdené kilometre. V prenesenom význame i tu platí, že ľahšie prejde ťava uchom ihly ako dobre napapaný turista cestou cez Piecky do srdca Slovenského raja, čo po skvelých raňajkách na chate a obede na parkovisku v Píle už cítime i my sami 🙂 Nuž, na ceste z očistca do raja si človek musí odpykať svoje hriechy.
Postupujúc dolinou nám cestu pretne ďalší vodopád. Veľkosťou menší, ale nemenej krásny ako Veľký vodopád. Voda v ňom padá na sústavu plošiniek (terás), od čoho dostal i svoje meno Terasový.
Terasový vodopád by sa určite páčil Dantemu, pretože i jeho predstava raja, pekla a očistca bola stupňovitá (9 okruhov pekla, ktoré sa ďalej členili na okružia, pásma a žľaby, podobné členenia využil i pre opis neba a očistca).
Etapa 3: Raj (Slovenský)
Ešte niekoľko metrov roklinou a spomedzi stromov sa na nás konečne usmeje slnko. „Skôr než ta prídeš, uzrieš stúpať zasa to, teraz skryté tak, že spoza svahu o tvoje telo lúče netrieštia sa.“ Zaliati žiarou slnečných lúčov teraz konečne chápeme, o čom hovoril náš sprievodca v tajomnej odpovedi dívajúc sa do temných hlbín pod Veľkým vodopádom. Teraz dodáva:
Spev prvý 46„keď uzriem paniu, ako vľavo mieria k slnku jej oči vrúcnou túžbou vzňaté. Orol tak naň zrak nikdy neupiera! 49A ako zvykne druhý lúč priam v chvate z prvého vyjsť a prudko stúpať nahor sťa pútnik, ktorý túži po návrate, 52takto z jej vzhľadu, ktorý cez zrak vtiahol mi v obraznosť, môj pohľad roztúžene dvíhal sa výš, kým slnko nedosiahol.
(Božská komédia (Raj), Dante Alighieri, taliansky spisovateľ)
V zamyslení nad Veľkým vodopádom nám sprievodca sľuboval, že slniečko nás bez prieťahu zavedie na schodnejšiu dráhu. A mal pravdu. Nachádzame sa na Malej Poľane Glacu, v srdci Slovenského raja zaliateho slnkom. K nášmu bývaniu je to už len krátky a ľahko schodný úsek. A nech už bola roklina akokoľvek krásna i my po prudkom finálnom stúpaní nahor netúžime zísť dole a prejsť opäť roklinou, ale túžime sťa pútnik po návrate k nášmu bývaniu. Začínajú sa už totiž ozývať hladné žalúdky a vieme, že ideálnym miestom, kde bude možné ich umlčať, je modernizovaná chalúpka Baby Jagy na Biskupských chyžkách, ktorá z dôvodu ochrany pred zjedením bola vyrobená z miestneho dreva 😀 Čaká nás ďalší spoločný večer, na druhý deň ešte ferratové dobrodružstvo, o ktorom sa dočítate v ďalšom článku a potom už len návrat do Banskej Bystrice.
Etapa 4: Za živa v Bystrici, po smrti v Raji
A keď už sme pri Banskej Bystrici. S ňou je spojené i dobre známe príslovie: Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. Dante nám však posledným veršom svojho eposu pripomína, že nech to už znie akokoľvek pekne, tak samotný pobyt v BB nestačí a potrebné je ešte jedno:
Spev tridsiaty tretí 145Láska, čo slnko pohýna i hviezdy
(Božská komédia (Raj), Dante Alighieri, taliansky spisovateľ)
Spoločne sme sa ráno o 9:30 z UPC vybrali smerom na východ, konkrétne na Biskupské Chyžky do srdca Slovenského Raja. Po ceste sme sa ešte zastavili po člena našej posádky v Spišskom Štvrtku, odkiaľ sme zamierili do Podlesku. O. Martin zamieril autom rovno na Biskupské Chyžky a my ostatní, počtom 5, sme sa vydali za ním cez Suchú Belu. Stúpali sme popri potoku, preskakovali cez kamene a prechádzali cez drevené rebríky, ktoré nás viedli stále vyššie a vyššie do rokliny.
Počasie nám však úplne neprialo a z oblačnej oblohy nás zastihol (ne)čakaný dážď. Keďže sme riadni turisti, vždy pripravení na všetko, pršiplášť mal len Vlasťo, ktorý ho zo súdržnosti nepoužil. A tak sme sa pritisli ku skale pod rebríkmi pri Misovom vodopáde a trochu (trochu dosť) sme zmokli, najmä na dolných častiach tela.
Keď dážď trochu ustál, pokračovali sme ďalej. Po ceste sme už veľa turistov nestretli, pretože už boli poobedné hodiny, no stále sa tam motalo pár poľských rodiniek s pokazenou rodinnou pohodou. Pár fotiek sme si urobili ešte pri Okienkovom vodopáde a pokochali sme sa aj pri Korytovom a Bočnom vodopáde.
Na konci Glackej cesty sme si neboli úplne istí tou správnou zákrutou, preto sme sa kúsok museli vrátiť na Malú Poľanu. Po nej sme už pomerne rýchlo našli Biskupské Chyžky. Tam nás o. Martin privítal s fajnovou pálenkou. Aj keď nás dážď trochu zaskočil, zážitky z tejto túry zostanú v našich spomienkach navždy.
