Čierny kameň
Síce v popoludňajších hodinách boli hlásené búrky, vyštartoval som z Vyšnej Revúcej do Sedla Ploskej. Zatiaľ bolo celkom pekne, a ak by malo niečo prísť, tak sa zvrtnem a pôjdem nazad. Bežalo sa mi vo veľkej pohode. Na salašoch Mogury som prehodil pár slóv s miestnym osadenstvom. Tešili sa na dážď, lebo naozaj bolo veľmi sucho, ale či budú aj búrky a kedy zaprší, to naozaj netušili. Veď kto by to aj vedel? 🙂
V Sedle Ploskej príjemne pofukovalo a kdesi na západe, nad Martinskými holiami, sa hromadila čierňava. Po krátkom váhaní som pokračoval ďalej do Sedla pod Čiernym kameňom. Tam som trochu vyčistil a opravil studničku, potešilo ma, že rúrka, ktorú sme tam už dávnejšie osadili, stále funguje. Pokochal som sa na lúkach Minčolu a výhľadoch na Rakytov a už som zbiehal po červenej k odbočke na salaš Koniarka. Je to pekná a pokojná prepojka popod bralá Čierneho kameňa, ktorá prepája červený a žltý turistický chodník. Salaš sa pôvodne využíval na pasenie koní v letnom období, keď sa nemuseli využívať na prácu v horách a pri obrábaní rolí. Po vyjdení z lesa som ešte hĺbavo absorboval krásy veľkofatranskej prírody s výhľadom na Ostredok a Krížnu, a potom som už len po žltej zbehol do Vyšnej Revúcej. Búrka neprišla, čo nevadilo a neprišiel ani dážď, čo už trochu aj mrzelo.
