Na Východnej Vysokej
Napriek určitej únave, ktorá na nás doľahla po piatkovej túre v Slovenskom raji, sme už skorých raných hodinách smerovali do Tatier. Nanešťastie spoločnosť nám už nerobil Otec Martin, keďže práve v tom čase mali rodinnú oslavu.
Po zaparkovaní v Tatranskej Polianke sme smerovali ku Sliezskemu domu. Spočiatku stúpanie bolo iba mierne, a zelený turistický chodník po oboch stranách obopínali mladé stromčeky, ktoré už stihli vyrásť po ničivej kalamite. Postupne sme prešli do hustejšieho, kalamitou nepoškodeného ihličnatého lesa, ktorý poskytoval ochranu pred prenikavým slnečným žiarením.
Pri prechode Velického potoka sme menšiu prestávku využili na natretie opaľovacím krémom a odoslanie SMS-ky na poistenie do hôr. Velický potok sme potom ešte trikrát prekročili, kým ihličnany nevystriedala borovica horská, známejšia aj ako kosodrevina.
Mohlo byť asi desať hodín, keď väčšia časť z nás prišla ku Sliezskemu domu na južnom brehu Velického plesa. Pri čakaní na zvyšnú časť výpravy „HORY UPC“ sme sa stihli občerstviť, doplniť zásoby pitnej vody, a spraviť niekoľko záberov. Fotogenický vodopád napájajúci Velické pleso si doslova pýtal zábery.
Väčšia časť z nás pokračovala ďalej smerom ku Poľskému hrebeňu. Najprv sme potrebovali prekonať výškový rozdiel , ktorý prekonával vodopád, a popri tom sme sa dostali pod prírodnú sprchu, ktorú spôsoboval menší potôčik, ktorý padal sponad skalného previsu smerom ku plesu. Kosodrevinu vystriedali vysokohorské alebo takzvané alpínske lúky, na ktorých sa nám podarilo zahliadnuť nejedného kamzíka. Na pravej strane sa týčila Bradavica vysoká 2476, a pod ňou lúka známa ako Kvetnica, kým naľavo sa vypínal Gerlachovský štít o výške 2655m. Zanedlho sme prišli ku svetlomodrému a priezračnému Dlhému plesu. Po jeho opustení začalo prudké stúpanie, lúky vystriedal pás holých skál, a občasných snehových fliačkov. Chodník začal byť náročnejší, a záverečný úsek tesne pred Poľským hrebeňom sa nezaobišiel bez reťazí.
Odmenou nám bolo dosiahnutie Poľského hrebeňa o výške 2200m, kde sme vyčerpali väčšinu zásob z batohov. Odvážlivci pokračovali ďalej až ku Východnej Vysokej vo výške 2428 m , cestou kam bolo potrebné prekonať mnohé terénne prekážky a najmä strach z výšok. Treba však poznamenať, ťe zostup bol jednoduchší ako vzostup a rozoklané štíty evokovali scenérie ako z Tibetu. V takej nadmorskej výške už bolo čiastočne cítiť aj redší vzduch.
Cesta dolu prebehla rýchlejšie, a pri zástavke pri Kvetnici si niektorí osviežili chodidlá v čistej horskej bystrine. Pri príchode ku Sliezskemu domu nás čakala menšia skupinka, ktorá si netrúfala na pomerne náročný výstup až hore. Tam sme sa opäť občerstvili (nanešťastie sme si nedali halušky ☹ ), a niekorí už išli ztade autom až ku chate, kým my ostatní sme zišli dolu po asfaltke. Cestou dolu od Sliezskeho domu sme sa rozdelili do hlúčikov, a spríjemnili sme ju rozhovoroch o Škótsku, teórii hier ďalšími zaujímavými témami. Ku parkovisku sme unavení, ale šťastní (a niektorí aj mierne červení) prišli 18:32.
Celkové prevýšenie (Východná Vysoká- Tatranská Polianka: 1423 m)
Report: Andrej
