Vrchol Gran Paradiso
Výlet začal netradične, sťa by sme išli na Prednú Horu. Po polhodinovej rozprave v aute, koho alkohol je cítiť, sme zastavili a zistili sme, že obsah Viliamovej lekárničky (modrá fľaška plná kvalitnej whisky) sa rozptýlil po kufri a svojimi výparmi ovplyvnil vzadu sediacich pasažierov. 🙂 Po pokojnej noci v Mníchove (však Maťko?) sme samozrejme s tradičným omeškaním pokračovali na našej ceste do campu Margherita v Gressoney Saint Jean.
Po ceste sme napr. hľadali veveričky, pozerali či opäť netečie alkohol … krátka ukážka niekoľkých chlapských výhovoriek, aby mohli popolievať stromčeky. Rozloženie stanov, výdatná večera od otčeho, odhodlanie sa na prvú alpskú noc v stanoch (a v aute 😉 ).
Ráno (čiže doobeda) sme sa autami presunuli do Gressoney La Trinite, kde sme si kúpili lístky na lanovku od Heidi – dievčatka z hôr a nechali sme sa unášať do výšok. Pri lanovke nás
prekvapilo niekoľko kamzíkov (alebo kôz), ktorí nám ochotne zapózovali. Cesta na Rifugio Gnifetti nebola jednotvárna – ľadovec, skaly, laná, kly (sťa by schody), sneh, slnko, mraky a hlavne ticho tlmené snehom a ľadom. Prvé poobedie na Rifugio Gnifetti sme si užili v znamení slnka, pohody, dobrej nálady (u podaktorých z 20 Eurovej ťapky) a rodinnej atmosféry. Všetky tieto pocity už o niekoľko hodín pri večeri vystriedali bolesti hlavy, brucha, pocitov zimy, hladu a napätia. Našťastie sme sa všetci z toho vyspali a ráno sme trpezlivo už od štvrtej v izbe čakali dokiaľ začne brieždenie.
Začali sme náš výstup na Piramide Vincent (4216m), ktorý znepríjemňoval silný vietor a hmla. Vrchol sme dosiahli v počte 6 ks, ale v srdciach sme si priniesli aj Lenku s Greenom, ktorí sa necelých 200 m pod vrcholom museli otočiť. Zostup nám spríjemnilo slniečko, ktoré sa predralo cez mraky a aspoň na chvíľu ohrialo naše skrehnuté ruky.
Ďalší deň sme mali naplánovaný zostup do campu. Počasie bolo nepriaznivé a aj z tohto dôvodu nepremávali všetky časti lanovky a poniektorým bol dopriaty nezabudnuteľný zážitok cesty v džípe. V Gressoney nás už privítali aj „noví“ traja členovia našej posádky. Zatiaľ čo si chlapská časť dopriala čapované pivečko, krajšia časť tímu sa vybrala na fakultatívny výlet k zámku a vodopádu.
Cestou do Pontu sme sa zastavili okúpať na rodinnom kúpalisku v Saint Martin. Povinnú výbavu a teda kúpacie čiapky nám zapožičali pri vstupe. Teplé slniečko opäť raz vystriedala zima a námraza v jednom z najvyššie položených campov v Európe Pont Breuil (2000m). Nedá nám nespomenúť, že otec Martin nás každý večer svojou kreatívnou večerou a výborným vareným vínkom pripravoval na chladné noci v stanoch (aj v aute). 🙂 Treba však podotknúť, že ani dobré jedlo nevytváralo zvukovú bariéru proti nočnému píleniu dreva (však otče, Viliam a Michal?) a Lenkinmu škrípaniu zubami. Podaktorí mali túžbu ohrievať sa pri behaní a následné rýchlostné preteky priniesli veľmi úsmevnú situáciu. Viliam s veľkým odhodlaním vyhrať sa chcel pri otočke odraziť od dreveného oplotenia, ktoré v zápale hry zlomil. V pondelok sme absolvovali prvú časť výstupu na Gran Paradisso a to cestu na Rifugio Vittorio Emanuele II. (2732m). Tu sme sa veľmi rýchlo aklimatizovali a spoločne strávili príjemné poobedie. Už o 20 hodine sme všetci ležali v podkrovnom megaapratmáne, ktorý bol zjavne vyrobený pre hobitov a Lenku 🙂 O tretej sme sa všetci plní očakávania začali pripravovať na samotný výstup na Grand Paradiso. Historicky prvýkrát sme nemeškali. S čelovkami na hlavách sme sa vydali v ústrety kamenistému terénu, poza chatu cez morénu Ghiacciaio del Grand Paradiso. Pri netradičnom (lebo ten tradičný sme netrafili) nástupe na ľadovec sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna išla dole a druhá hore. Tá stúpajúca nahor vybavená mačkami a cepinmi, naviazaná na lane prišla v pokojnom počasí na vrchol Gran Paradisa (4061m) okolo 9:30. Strach a hnev z množstva turistov vystriedali vzletné pocity radosti, úspechu a neopísateľný majestát okolitých hôr, ľadu a snehu. Niekoľko fotografií a vydali sme sa na zostup. Teda ešte zážitok s expresmi. Maťko pobral aj to, čo nebolo naše. Dohodli sme sa a pekne všetko napravili. Cestou späť sme mali nádherné výhľady, odfotili sa s Mt. Blancom a mali možnosť prezrieť si exponovaný terén, ktorým sme vychádzali (pri výstupe to tak nevyzeralo).
Po krátkom oddychu na chate nasledoval zostup až do campu. Štvrtkové vstávanie bolo už v znamení kúpania, ráno (čiže doobeda) sme sa vydali na cestu k Lago di Garda. Niektorým sa cestovalo výborne a niektorým ani tak nie. Pokazená klíma vo Viliamovom aute primäla posádku oblievať sa vodou. 34 stupňov v tieni nasvedčovalo nepoznanej, ale iste privysokej teplote v aute. Na štvrtý pokus sme našli camp, v ktorom nás boli ochotní ubytovať na jednu noc (Eurocamp). Rýchlo sme sa vybrali na pláž k jazeru, okúpali sa, dali si pravú taliansku pizzu, poprechádzali sa po móle, pozreli západ slnka. Večerná pohodička v campe mala byť zavŕšená čerešničkou na torte – čokoládovým pudingom. Nakoniec sme jedli kakaové vločky s ovocím a piškótami, ktoré dievčatá podotýkam pripravili s veľkou láskou.
Vo štvrtok sa posádka rozdelila. Jedno auto ostalo v campe, druhé išlo na výlet a tretie sa vydalo na spiatočnú cestu do Banskej Bystrice. Všetci sme sa vrátili plní zážitkov a posilnení do nasledujúcich všedných i menej všedných dní.
Bajka+Lenka
