Ostrva
Ako sme prišli na rozdiel medzi prechádzkou a turistikou.
Na konci školského roka a na začiatku leta, sa UPC vybralo na rozlúčkovú chatu do Popradu. Lúčili sme sa s Majkou, Evkou, Igim a Jančim, ktorí úspešne skončili jednu a začínajú druhú etapu života. Inak a s inými ľuďmi. A s novými snami a predstavami a s trochu iným životným štýlom ako my ostatní, ešte „bezstarostní vysokoškoloáci“. Lúčili sme sa a spomínali a boli vďační, že sme sa mohli spoznať a chvíľu kráčať životom spolu.
Aká by to bola rozlúčková chata v Poprade a s ocom Martinom, keby sme nešli do hôr. Všetci sme s tým tak trochu rátali a väčšina z nás sa na Tatry aj tešila. Keďže v piatok ráno pršalo, tak sme sa rozhodli len previezť vláčikom na Popradské pleso a potom sa tam trochu poprechádzať a vrátiť sa na chatu.
Cesta vlakom bola úplne super, pripomenulo mi to výlety zo základnej školy, keď sme hulákali na celý vagón, hrali sa rôzne hry, kývali z okna na cestujúcich, komentovali všetko okolo čoho sme prechádzali a vyše hodinová cesta nám ubehla ani nevieme ako. Samozrejme všetci v presvedčení, že ideme len na prechádzku, sme už cestou vo vlaku spučili naše skromné zásoby jedla, ktoré pozostávali aj tak hlavne len zo sladkostí, keksíkov a čokolády.
Veselo sme sa vybrali na prechádzku na Popradské pleso, kde sme všetci aj napriek trochu daždivému počasiu úspešne došli. Potiaľto cesta prebiehala podľa plánu. V tíme vládla pohoda a všetci sme sa tešili z vydareného výletu, netušiac že bude mať nepredvídané pokračovanie. Na chate pri plese sme si niečo zajedli, vypili a vtom náš oco zahlásil, že on sa ide ešte prejsť, podčiarkujem slovo prejsť 😉 na Ostrvu a že, ak chceme máme ho počkať na chate alebo pri plese. Keďže práve vyšlo slnko a my sme boli oddýchnutí a najedení s elánom a úplne nerozvážne sme sa všetci rozhodli že pôjdeme s ocom.
Oco samozrejme ako vždy keď je v horách stratil zmysel pre kolektívnosť a kolegiálnosť a išiel si svojím tempom, to znamená značne rýchlejšie ako všetci ostatní. Jeho deti si ale z toho nerobili ťažkú hlavu a spokojne sme si to šinuli po svojom, teda vychádzkovým tempom. Však sme na prechádzke 😆 . No ako pomaly narastala nadmorská výška, tak sme si začali uvedomovať, že nie je prechádzka ako prechádzka. Pomaly sa aj zvyšok posádky začal deliť na tých, ktorí strácali trpezlivosť s tými trochu viac ufrflanými ( podobnosť s hocikým, je čisto náhodná 🙄 ) a náš kolektív sa začal deliť.
No nakoniec sme všetci vyšli úspešne až na vrchol, kde síce trochu fúkalo, ale bolo ako vždycky a na každom na vrchole. To znamená krásne. Nádherné výhľady, super pocit z dobre vykonanej práce, spokojnosť, radosť, pohoda. Nikto už nefrflal a všetci sme sa po vrcholovej fotografii vybrali smerom dolu. Išlo to oveľa ľahšie ako hore. Simonka si kládla zásluhy za to, že všetci zdolali vrchol, pretože všetkých povzbudzovala a motivovala k výstupu. Koniec koncov, to bola aj pravda.
Stanko sa zachoval ako hrdina, lebo keď som sa zrúbala na skalách (vinu za to kladiem na skreslené informácie, že to bude len prechádzka a mala som obuté botasky do mesta, však oco? 😆 ) tak mi okamžite podal ruku a požičal vreckovky. Dokonca sa aj tváril súcitne, asi si uvedomoval, že som spadla aj kvôli tomu, že som bola s ním pohrúžená do super rozhovoru a pociťoval asi výčitky svedomia.
Som veľmi vďačná aj Majke, že mi požičala paličky, aby sa mi lepšie kráčalo. Proste na kamošov sa dá vždy spoľahnúť. Hlavne na tých z UPC 🙄
A keďže som žena a tá niečo znesie, tak mi odreté koleno a malá modrina vôbec nepokazili náladu. Cestou domov do Popradu, sme sa ešte stavili na symbolickom cintoríne, kde bolo, myslím veľmi pekne.
Aj keď som k vlaku dokrivkala a obávam sa, že aj keď mi to nikto nepovedal tak sme kvôli mne omeškali a museli hodinu čakať na druhý, bol to pekný výlet.
Všetci sme si z výletu odniesli poučenie, že keď oco povie prechádzka, treba si dať vibramy a pripraviť sa na vysokohorskú turistiku.
Na záver by sa patrilo poďakovať, ocovi, všetkým zúčastnením za príjemnú atmosféru a samozrejme Pánu Bohu, ktorý nás sprevádzal svojou prítomnosťou počas celého dňa. A ja osobne ešte ďakujem môjmu skvelému strážnemu anjelovi, že to ostalo len pri trochu dochrámanej nohe 😉
