Veľký Kriváň
Rod Révaiovcov (alebo aj Rewa… respektíve Révay…) patril k významným turčianskym rodom, o čom hovorí aj fakt, že od roku 1535 šľachtici z tohto rodu dedične zastávali úrad hlavného turčianskeho župana. Presne aká spojitosť ich viaže s Révaiovskou dolinou pod Veľkým Kriváňom v Malej Fatre neviem. Je pravdepodobné, že ich majetky siahali aj do tejto oblasti, no v nejakej diskusii na webe som čítal, že išlo pravdepodobne o podporu výstavby Chaty Hlucháňka v tejto doline. Chata je už vo veľkom rozpade, ale názov doliny stále ostáva. V každom prípade Révaiovská alebo aj menej používaný názov Snilovská dolina patrí k vyhľadávaným skialpinistickým lokalitám a Révaiova mulda v juhovýchodnom úpätí Veľkého Kriváňa je priam legendárna.
Po dvoch týždňoch nás celá táto oblasť opäť inšpirovala. Jednak preto, že je tam ešte dostatok snehu, no motívom bola aj skutočnosť z minulého výstupu, ktorý ovplyvnili isté udalosti s prívlastkom „zlé“. Išlo o zlé počasie, ale hlavne o Barborkiné zlé nové paličky, z ktorých hroty aj s krúžkami ostávali približne po každých dvadsiatich metroch v snehu. Tak sme to nakoniec otočili pri Chate pod Chlebom.
Tentokrát sme vyrazili vo väčšom počte. Okrem mňa a Barborky boli aj Ičo, Ondrej a Anička. Už na štarte v Zajacovej sme si určili trasu a rozdelili sa na dva tímy. Personálne obsadenie jednotlivých tímov nie je vhodné menovať, iba podotknem, že išlo o „Vrcholový tím“ a „Nežný tím“. Vrcholový tím vyrazil cez Révaiovsku dolinu a Snilovské sedlo (1524m) a za urputného vetra od západnej hrany Veľkého Kriváňa doslovne dobil vrchol Veľkého Kriváňa (1709m). Treba podotknúť, že od Snilovského sedla bol terén výrazne zľadovatený. Na vrchol sme sa dostali iba ja a Ičo. Ondrej zvážil svoje možnosti a radšej sa ešte v bezpečnej zóne otočil a zišiel cez Snilovské sedlo dolu. My sme zlyžovali do Sedielka nad Révaiovskou dolinou (1608m), a potom doľava Révaiovou muldou do Révaiovskej doliny. Terén na tejto strane bol výrazne iný. Išlo o nádhernú lyžovačku v prašnom snehu, v svahu so sklonom do 30°, s veľkým priestorom na manévrovanie a klesaním okolo 300 výškových metrov.
Časovanie bolo takmer na minútu presné a pod muldou sme sa stretli s Ondrejom ako aj s „Nežným tímom“. Nám s Ičom ešte v duši doznievali zážitky po nádhernej lyžovačke. V tejto eufórii sme všetkých namotivovali vyšľapať to Révaiovou muldou aspoň kúsok a spustiť sa ešte raz. Samozrejme, že išlo o „pozitívnu“ motiváciu, lebo kúsok nakoniec skončil hore v Sedielku nad Révaiovskou dolinou. Lyžovačka bola opäť nádherná. Medzitým sa ukázalo slniečko, čo dodávalo lesk celej atmosfére. Nahodili sme pásy, aj keď nie každému už držali a vyšli sme na Chatu pod Chlebom. Ičo sa cestou, ešte azda pod vplyvom endorfínov, rozplýval. Prejovavalo sa to jeho výrokmi spojenými s iniciatívou na tému: „Ten sneh je taký neporušený, že im ho tu musím popísať…“ a robil otočky, kľučkoval sem a tam počas celého výstupu na chatu.
Chvíľka oddychu, trochu čajíku, teplá polievka, a potom ako čerešnička na torte zjazd Generálom do nášho východiska v Zajacovej.
