Na Zbojníčku
Posledných pár hodín pred odchodom do Popradu som sa neprozreteľne započúvala do predpovede počasia. Pamätám si len to najpodstatnejšie – šarmantná dáma oznamuje, aby sme sa nasledujúci deň vyhli turistike. Považovala som to za dobré znamenie, keďže rovnaká výstraha už tradične odštartováva naše učiteľské výlety. Tento rok bola naším cieľom Zbojnícka chata.
Naša tradičná zostava – Otec Martin, sestra Lívia, Jožo, Marcel, Laco, Tomáš, Baška, Duško, Terka, Lucka a ja – ráno prekvapila. Dokázali sme vstať, najesť sa a o pol ôsmej sme už sedeli v električke a obdivovali z okna srny (bola tam jedna jediná maličká líštička, ktorú moje oko preklasifikovalo na obrovskú srnu, čím mali moji kamaráti opäť raz skvelý dôvod celý deň si zo mňa uťahovať)
Cesta na Hrebienok bola starou známou klasikou, ktorá nás dostatočne namotivovala ísť čo najďalej. Niektorí sme s nádejou vykúkali a hľadali mraky, ktoré by nás nepustili ďalej, keďže sme sa obávali, či nám budú stačiť sily. Našťastie stačili, a tak sme boli radi, že nás nijaké mraky nestopli a nám sa podarilo vypochodovať až na chatu menom Zbojnícka.
Dokonalé posedenie pri pive medzi vrcholkami Tatier, ktoré boli obmývané jemnými oblakmi. No krása, stelesnenie pohody, kľudu a pokoja.
Zostup bol už tradične uvoľnenejší, jemne bolestnejší pre nohy, ale všetko to zachránili kolobežky, ktoré sme prevetrali po ceste dolu z Hrebienka.
S muškami medzi zubami, príjemne unavení a hrdí sami na seba sme sa vybrali na električku domov a s nádejou v očiach sme vykúkali a hľadali „moju srnu“…
