Smer Ploská
Na Ploskú zaútočilo v sobotu 10. decembra sedem odvážlivcov na čele s otcom Martinom.
Všetko sa však začalo už o deň skôr, keď sa v UPC pozbierali starí dobrí kamoši, aby spoločne odštartovali nulté vydanie UPC „oldies“ víkendu. Otec Martin nás nasýtil svojou už tradične výbornou pizzou, Žofka prichystala takzvané „trojhubky“ a pri fľaši vínka sme spomínali na UPC zážitky, ktoré sa nám najviac vryli do pamäti.
Pôvodný turistický plán na sobotu boli Nízke Tatry a noc na Štefáničke, ale chata bola obsadená, preto sme Nízke Tatry vymenili za Veľkú Fatru a Štefáničku za Zorničku na Donovaloch. Ráno cestou do Liptovských Revúc otec Martin prezieravo vyložil na Zorničke mäso na guláš, nech nás už čaká uvarený, keď sa poriadne vyhladovaní vrátime z túry. Chrústa sme v Liptovských Revúcach zaparkovali pri miestnom obchode, posilnili sa dobrotami zo Žofkinej kuchyne, absolvovali kurz obliekania návlekov a vyrazili. Už po pár minútach stúpania po žltej trase mali niektorí členovia výpravy toho celkom dosť (vrátane mňa, samozrejme). Terén bol pomerne mokrý, občas so snehom, občas s blatom. Počasie bolo zaujímavé, neviem, či to bola hmla alebo oblaky, ale v každom prípade sa nám to na istý čas pekne rozostúpilo a tesne pred výstupom do sedla Ploskej (1390m) sme videli aj modrú oblohu! V sedle sme narýchlo zjedli zásoby, poriadne sa zababušili a vybrali sa hore na Ploskú (1532m). Tá je síce ploská, ale predtým, ako sa stane ploskou, tak vedie na ňu poriadny kopec. Stúpali sme v hmle a v silnom vetre. Ale podarilo sa!
Rýchlo vrcholová fotka, pokochanie sa pekným havinom, s ktorým sme sa potom obehovali cestou po hrebeni k Chyžkám (červená značka) (1340m). Od Chyžiek sme sa vybrali dole do Revúc, ale zjavne sme boli po dlhom čase prví, okrem nejakej stopy po lyžiach. A prekvapivo po tejto trase ešte ani otec Martin nikdy nešiel, takže naša výprava sa stala naozaj prieskumníckou a pátrali sme po žltých značkách. Snehu tu bolo statočne, niekedy aj po kolená – to aby nám tie návleky na niečo boli. Tak sme sa vyšantili, niektorí aj popadali. No dobre, vlastne padala som asi iba ja… radšej som to ani nerátala. Zostup bol síce dlhý, ale pekný. A aspoň sme sa stihli porozprávať. Ešte pred zotmením (t.j. okolo pol štvrtej) sme dorazili k autu a plní nádeje na dobrý guláš sme sa vybrali na Donovaly.
Večer sme si posedeli (ako ináč!) pri fľaše dobrého vínka a Žofkiných dobrotách. Sneh, vietor a pre niektorých aj nadmerná fyzická aktivita nás zničili a preto sme už o pol desiatej boli zrelí do postele, resp. ako to vyjadril Michal – takí „chrumkaví“.
