Maroš mi raz povedal, že v horách je dôležité podriadiť sa živlom. Že ak s nimi vnútorne bojuješ, aj tak nič nedosiahneš, iba čo sa unavíš. Tak som to dnes trénovala… Živlom bola prichádzajúca noc, hlučné ticho lesa, ručiace jelene. No ako odmenu za to, že som vykročila, som dostala nečakané bonusy: rodinku s vnúčikom v Lavíništi, západ slnka nad jaskyňou, oblačné more prelievajúce sa cez hrebeň. No a vždy sa kráčavľahšie, ak sú na konci priateľské tváre a teplý čaj 🙂