Baranie rohy
Otec hlásil krásne počasie a krásne výhľady a tak sa po dlhom čase okruh vystupujúcich ľudí rozšíril. Pôvodne sme mali vyrážať cca 5:20 z Veľkého Slavkova. O tom, že sme už tu nadobudli časovú stratu ani nemusím písať. Jedno auto, to biele, sme odviezli na Kežmarskú Bielu vodu. Zaplatili krásnych 6 EUR a druhým sa odviezli do Smokovca. Keďže tu 6:03 ešte nikto nevyberal parkovné, nič sme neplatili.
Naše počiatočné tempo na Hrebienok sa ocovi vôbec nepáčilo. No postupne sme nejako naštartovali motory a pobrali sa na Téryho chatu. Prvá posila v podobe kofoly a kávy padla vhod. Obliekli sme sedáky, nasadili prilby a pokračovali popri plesách postupne po skalnom chodníku do sedla. Otcove sľubované výhľady už tu utrpeli na kvalite, keďže začali vystupovať mrákavy. Ale samozrejme v doline Zeleného plesa bolo jasno, tak sme sa mali kochať touto stranou.
Zo sedla na vrchol Baraních rohov sme postupovali po dvoch, po štyroch, po zadku, ale došli sme. Na vrchole zopár foto a sadli sme si k proviantu. Pekne v tichu, v objatí hôr pozerajúc raz tam, raz onam…hľadajúc ľadového koňa, ľudí na Ľadovom štíte…
Pri zostupe sme stretli asi troch ľudí. No v sedle bolo plno. Zo sedla (keďže otec poznal cestu) sme sa držali na ľavej strane, kde sú pozostatky starých reťazí. A aj jeden rebrík. Otec na ňom zaistil Annu, potom aj vystupujúcich Čehov, ktorí šéfka (o.Martina, pozn.autora) poprosili o spoluprácu. Šéfko odnavigoval i zostupujúcich Slovákov, keďže tí sa vybrali priamo žľabom a spúšťali kamene.
Po úspešnom zídení žľabu sme sa dostali na kamennú suť, ktorá sa zmenila na väčšie kamene. Všade naokolo bolo čo pozerať a Anna sa trochu zapozerala, trochu sa nohy zaplietli a trochu spadla. Len malíček na ruke padal iným smerom ako ostatok tela, tak Green mohol využiť svoj kurz prvej pomoci, zaobaliť boľavé prsty pekne do obväzu. Ja som zatiaľ našla klúč od toho bieleho auta, keďže ten chrobák v hlave vŕtal a nahováral, že kľúč som zabudla v otcovom aute.
Green si pripol Annu na lano a postupne sme opatrne zostupovali k Zelenému plesu. Mám pocit, že asi tak nekonečne dlho…ako keď sme išli z Kriváňa. Ale dočkali sme sa.Horec ako bolestné, polievočka a ešte zostup z chaty. Chlapi sa nám veľmi rýchlo stratili z dohľadu a tak sme mali dámsku jazdu. Po krásnych cca 12 hodinách sme sa dopracovali späť k autu. Aspoň pri prepočte výšky parkovného na počet hodín vychádzala celkom dobrá bilancia 🙂 Takže to bol parádny deň! Aj keď tých výhľadov bolo pomenej 😉 (chyba bola samozrejme v rýchlosti výstupu). Len Anna ešte pokračovala na pohotovosť…
