Kotl. piatich Spiš. plies
Tento víkend vyzeral veľmi zvláštne. Barborka s Greenom už niekoľko týždňov básnili o tom, že pôjdu do Tatier, a že či neprídem aspoň na deň aj ja, že by sme niečo spolu podnikli. Dokonca aj Anička rapotala o tom, že by sme mali pamätať aj na ňu a po dlhšom čase ju tiež niekam zobrať. A tak, hoci mi napadali všelijaké alternatívy toho, čo podniknúť, vybral som nenáročnú klasiku, Malou Studenou dolinou cez Téryho chatu na Baranie rohy. Nakoniec ako sme do blízkosti Tatier rozkúskovane prichádzali, tak sme ich aj útržkovito individuálne dobíjali. Barborka s Greenom sa vybrali na Kriváň, lebo okrem iného…, hoci chodia kade tade, značkovo aj neznačkovo, tak na tomto „populárnom kopci“ vraj ešte neboli (snáď sa o tom dočítame aj na tomto portály 😉 )… Anička zasa cítila potrebu venovať sa mamke… Nuž a ja „chudáčik“ som napokon ostal sám 🙂 .
Povedal som si, že úmysel treba zachovať, a tak ako posledný mohykán som ráno o 6,00 vyrazil zo Starého Smokovca smer Baranie rohy. Ide o mohutný, relatívne ľahko dosiahnuteľný štít so strmými stenami a s vrcholovým plateau. Má dva vrcholy, ktoré oddeľuje Barania škára. Ak hovorím o ľahko dosiahnuteľnom vrchole, tak zároveň dodávam, že nejde o turistický chodník, hoci ten kedysi časťou trasy viedol. Teda cez Baranie sedlo, ktoré oddeľuje Baranie rohy od Spišského štítu, viedol chodník, ktorý spájal Chatu pri Zelenom plese s Téryho chatou.
Čo sa týka samotného výstupu, bol nesmierne príjemný a vzhľadom na ranný čas som si užíval prázdny chodník a nádherne ranným slnkom nasvietenú Malú Studenú dolinu. Ľudí som začal stretávať až v blízkosti Téryho chaty, pravdepodobne nocľažníkov. V Baraňom sedle som dohonil malú skupinku, ktorá pokračovala na druhú stranu do Veľkej Zmrzlej doliny a k Zelenému plesu, tak som si vrchol užil sám a bola to paráda… Na zostupe som za Baraním sedlom stretol trojčlennú českú skupinku. Prehodili sme pár slov o tom ako je fajn a kadiaľ ďalej a išli sme po svojom.
Na Téryho chate sme sa stretli s Aničkou a s jej maminou, ktoré mi už cestou avizovali, že mi idú oproti, a že by sme tento výlet mohli doplniť spoločným pivkom na chate. Ani plánovaný časový manažment by nebol presnejší, ako naše stretnutie pri Téričke. Tak sme si dali plánované pivko (šoféri samozrejme nealko), podebatili a rozišli sme sa každý svojou cestou. Verím, že aj Aničkina skupina prinesie informačný článok o ich dobrodružstve v Tatrách počas tohto dňa 🙂 . Napokon som vyslovene zbehol po už zahustenom chodníku nadol a vyštartoval domov.
