Kjeragbolten
Naše nórske dobrodrúžstvo sme započali návštevou fotogenického kameňa Kjeragbolten, ktorému sa nepodarilo spadnúť do priepasti vyše 900 metrov hlbokej. A tak tam ostal trčať a znáša neustále fotenie turistov. Ale pekne poporiadku.V stredu poobede nás more vyplavilo v Kristiansande. Po doplnení zásob sme sa vydali na sever do Rysstadu, kde sme odbočili do ľava a úzkou cestičkou sa vybrali smerom na Øygardstøl. Bol už večer a tak sme bystrili po okolí, ktoré miestečko by sa najviac hodilo na prenocovanie. Súťaž krásy vyhralo nocľažisko na bočnej ceste vedúcej k jazeru (kto už bol v Nórsku iste chápe, že podľa tejto inštrukcie to naše miestečko nenájdete, lebo jazier je tam asi toľko, ako u nás mlák). Kontrast s ránom toho dňa nemohol byť väčší. Ráno sme sa predierali na šesťprúdovaj nemeckej diaľnici okolo Hamburgu pomedzi kamióny, v Nórsku pomedzi ovečky, ktoré sa voľne pásli všade pri ceste. Ráno sme stresovali, či stihneme trajekt, večer… no, jednoducho nebolo prečo stresovať. Vybalili sme plynový varič, náčinie a na večeru sa podávalo jedno z nezameniteľných letných jedál – cestoviny so všetkým, čo chladnička dala (pozri „Recepty z kempu“). Naseldovala večerná sprcha v jazierku a testovanie otcovho najnovšieho vylepšenia Chrústa (posteľ do auta).
Ráno sme sa teda vybrali na cestu do Øygardstøl. Zaparkovali sme a po malom „maturovaní“ s parkovacím prístrojom sme sa vydali na cestu. Túra nie je náročná, no dobré topánky sú nevyhnutnosť, keďže chodník často vedie cez veľké skalnaté platne, ktoré pri kontakte s vodou a blatom mierne šmýkajú. Ten fotogenický šuter leží za troma dolami a troma horami, čím chcem vyjadriť to, že je potrebné dvakrát výrazne stratiť nastúpanú nadmorskú výšku, kým sa dostaneme do posledného stúpania na Kjerag. To bolo zapezpečené reťazami kvôli prudkému stúpaniu. Nám boli užitočné najmä na to, aby nás nesfúkol silný vietor, ktorý medzičasom začal dávať na známosť, že Lysefjord, hoci ho nevidíme, je len niekoľko stoviek metrov pod nami. Stúpali sme a hádali, kde asi ten kamienok môže byť. Až smerovník nás poslal do nenápadnej úžľabinky, v ktorej bol On – zaseknutý kameň. Dali sme obligátne foto s dychvyrážajúcou priepasťou (niektorí len po dlhšom váhaní a za výdatnej podpory iných). Ďalšou zastávkou bol Nesatind, kamenný stôl neďaleko Kjeragboltenu (od smerovníka cca 10 minút). Je to taký kolmo ukrojený útes, na ktorý sa dá posadiť a hompáľať nohami deväťsto metrov nad fjordom. Upozornil nás naňho jeden český blog, inak by sme tam ani netrafili. Cestou dolu sme sa opäť predierali, tentokrát cez davy turistov prúdiacich pozrieť si túto prírodnú zaujímavosť.
Na parkovisku sme doplnili vitamín B a vydali sa k Braňovi do Jondalu. Štyri hodiny sme nevedeli, kde foťák skôr otočiť, opísať sa to nedá, to treba vidieť – no za zmienku stojí úkaz niekoľko kilometrov pred Oddou, mohutné vodopády Låtefossen. Niekoľko sto metrov pred nimi sme vošli do vodnej hmly, ktorá vznikala z roztreštených kvapôčiek vody. Pohľad, ktorý sa nám naskytol bol ohromujúci – to čo na Slovensku voláme Obrovský vodopád by pri tomto pôsobilo ako kuchynský kohútik. Tak sme sa ponadchýnali a potom šťastlivo došli do Jondálu.
