Vikanuten
Po včerajšom absolvovaní prechádzky na Kjeragbolten sme sa pekne presunuli nepekne dlhými tunelmi do Jondalu. Predpoveď počasia na dnešný deň bola aká – taká. Otec Martin nám teda vybral za cieľ Vikanuten (1078m), taká prechádzočka v blízkosti hotela, keďže po obede malo pršať. Na úvod treba podotknúť, že nadmorská nížka Jondalu je cca 2m.
Tesne pred značkou začiatku Jondalu sme odbočili na malé parkovisko. Zaparkovali Chrústa (po asi dvoch minútach jazdy z hotela). Inštrukcia od Braňa bola, na križovatkách sa držte vľavo, aby ste potok mali vždy po pravej strane. Chodník bol krásny, idúci cez naozaj zeleno zelený les. Spočiatku mierne stupájúci, za bráničkou prudšie. Veľký potok sme mali po pravej strane, ale prekročili smie niekoľko potôčikov. Ihličnaté stromy sa vymenili za brezy.
Po prvej časti výstupu sme sa ocitli na Fjellstsølen, čistinke s domčekmi a krásnym výhľadom na fjord. Vlastne sme sa kochali výhľadmi na každom rohu. Kopce, voda, sneh, ľadovec, zeleň, jazierka, vodopády, ČUČORIEDKY, veeeľa čučoriedok.
Druhá časť výstupu bola viac menej prechod skalnato – bažinovým terénom nahor. Chodník bol veľmi dobre značený (Nóri používajú značku v tvare písmena T a my s Annou sme našli niekoľko jej významou – Tu, Tadiaľto, Tade, Tak, Toto, Tamto … je chodník). Postupne sme videli veľmi veľa jazierok zvádzajúcich na kúpanie, otvorili sa nám výhľady na ľadovec Folgefonna. Nespočetne veľa močarísk, zelená tráva i voňavý vzduch (mne pripadal taký borovicoidný, ale borovice tam neboli 🙂 ) Neodmysliteľnou šúčasťou sú ovce – ovce na horách, ovce pri cestách, ovce na cestách…
My traja (okrem oca Martina) sme tak trochu minuli vrchol. Značka nás zviedla z cesty naň. Vrátili sme sa späť a úspešne sme sa naň dotrepali asi po 4 hodinách cesty (no vo foťákoch už s množstvom krásnych fotiek 😛 ). Vrcholová foto, kochanie sa, papaníčko. A vydali sme sa na cestu nadol (inou trasou). Kým sme sa dostali, spomaľovaní rôznymi „seristorry“, k výhliadke na Hardangerfjord, počasie sa trochu pohoršilo. Urobili sme zápis do vrcholovej knihy (bola uložená na vyhliadke) a vydali sa nadol.
Spočiatku som si začala dávať väčší pozor na klzké kamene (boli mokré), potom na ukryté klzké kamene (keď sa zošuchne vrchných 15cm pôdy, je tam skala), potom na mokrú trávu, potom na vodu v močariskách temer po členky, potom na klzkú hlinu, potom na klzké korene stromov, potom na korene stromov, lebo sa dá o ne aj potknúť. Napriek všetkým „pozorom“ som mala tú možnosť (a teda každý z nás) pozrieť si krásy celkom zblízka a zistiť či temer ochutnať, aké je tu zloženie pôdy. A teda som si začala dávať pozor i na ľudí padajúcich za mnou. Keďže sa v páde vedia dostať až ku vašim končatinám. Človek sa tak prirodzene začne pridŕžať stromov, aby nepadal tak často alebo aby nebol donútený k pádu padajúcim manželom. Ale pozor, na stromoch je aj živica. Tak som si začala dávať pozor i na živicu (no tá na mojej pravej ruke nechcela zliezť). A keď sme konečne prišli na úsek cesty, kde sme sa dostali do lesa s mäkučkým ihličím, dospela som k novému poznaniu. To ihličie sa vie celkom dobre nalepiť do tej živici na ruke. No veľkou útechou po ceste boli čučoriedky (ktorých tu je v tomto ročnom čase naozaj veľa), ale iba do momentu, kým sa do nich nestrepete. A keď som si tak od únavy pretrela oči, zistila som, že živica v očiach naozaj štípe. A tak sa mi v hlave vynárali otázky ohľadom definovania slova „prechádzočka“ v podaní o.Martina.
No bol to parádny deň, úplná nádhera a aj počasie sa znovu vylepšilo. Veľká vďaka.
