Na Baníkove
Nuž, celé sa nám to začalo v jedno slnečné sobotné ráno, kedy sa skupinka mladých upecečkárov spolu s o. Martinom prichystávala k spoznávaniu krás Oravy, výstupom na Roháče. Nachádzali sme sa na chate v dedinke Habovka, kde sme po výdatných raňajkách plný elánu a sily vyštartovali na Chrustíkovi a vyrazili na Zverovku. Dostali sme sa na parkovisko, kde sa nachádza lyžiarske stredisko Roháče- Spálená a odtiaľ sme si to rezkým krôčikom namierili po vyznačenej skratke. Potom sme necelú polhodinu kráčali po asfaltke, ktorá smerovala k Ťatliakovej chate, avšak na rázcestí, zvanom Adamcuľa sme túto cestu opustili. Zvolili sme si modro značenú trasu, ktorá nás priviedla k Roháčskemu vodopádu okolo Roháčskych plies. Taká minizaujímavosť, voda zo skalnatého prahu tam má spád až cez 18 metrov. 🙂 Chvíľku sme sa pokochali, spravili si páru fotiek, no potom sme pokračovali ďalej na rázcestie pod Predným Zeleným, od ktorého nás oddeľovalo necelých 130 metrov. A tam zrazu sa naše oči upriamili na tú krásu krás, hrebeň Roháčov, vrch Baníkov, Tri kopy a Pláčlivé ale spomeniem aj ďalšie časti Západných Tatier ako napr. Osobitú či Rákoň. Lahodný to bol veru pohľad! A to Vám poviem, bol to iba začiatok! Rozdelili sme sa tu na dve partie, jedna išla kratšou trasou a tá druha si to namierila rovno k Baníkovskému sedlu. Slnko začínalo pridájať. Cestou do výšav, sme narazili na kôpky snehových ostrovčekov a ako to už býva u mladých ľudí zvykom, trochu sme sa aj poguľovali. Po krátkom osviežení sme sa už ale nezastavovali, až kým sme nedorazili na vrchol našej túry čo predstavoval vrch Baníkov (2178m), najvyšší bod na hlavnom hrebeni Západných Tatier. Zabudli sme tam po nás nezanechať našu UPC-nálepku ako poznamenala Anička, kde sa píše ten známy citát: „Keď chceš vidieť Božiu majestátnosť, chod do Hôr.“ Ej Veru Pravda! Náš Boh je Dokonalý tvorca! Nuž a tu by sme mali prvý dôvod vrátiť sa tam opäť. J Kúštik pred nami sa už rozprestierala “divoká prechádzka” po hrebeňoch. Aby som to dala na pravú mieru, začal sa nám prechod cez reťaze na jednej strane radosť a adrenalín, no na druhej strane istá forma maličkého strachu. Takto sme prešli Hrubú kopu (2166m) a Tri kopy. Raz som čítala, že prechod cez Kopy pripomína akoby kráčanie po čepeli noža, trošku by som sa s tým aj stotožnila, samozrejme miesto bolesti bolo kopu radosti. 😀 Potom sme dorazili do Smutného sedla, odkiaľ sme pokračovali zostupom dolu do Smutnej doliny a ďalej až k Ťatliakovej chate. Tam sa nachádzal náš koncový bod, kde nás už túžobne očakávala druhá polka našej partie. Na dobytie energie sme si dali po kofolke a hybaj zas na chatu. Cieľ túry splnený, nohy vydržali, únava bola zjavná, no nadšenie v srdciach mladých zjavne neutíchalo, veď akoby aj, keď nás na chate už nedočkavo očakával šéfkuchár Lukáš spolu so svojimi pomocníčkami a výborným jedlom. Bol to deň, ktorý sa zapísal do sŕdc. Verím že každý si z hôr načerpal more spomienok.
🙂 +
Report: Aďka Jaššáková
