Prosiecka dol.
Keď mi prischla táto vznešená úloha napísať niečo o tom, ako sme sa mali počas našej rozlúčkovej chaty, hneď mi napadla pieseň od skupiny Heartbeat, kde sa spieva: „A tak sa hory pýtam, kto jej tú veľkosť dal.“ A naozaj, naše oči sa len mohli kochať tým, aký veľký musí byť náš Boh, keď stvoril niečo také. Zrazu si uvedomíte, že za tými horami je niekto Väčší, niekto, kto ich stonásobne prevyšuje.
No poďme k veci 🙂 Unavené hlávky sme mohli skloniť v krásnej dedinke na Orave v Habovke. Nechýbalo nám tam nič. Táto malebná dedinka len umocnila zážitky, ktoré sme prežili v horách. Naše prvé kroky viedli do Prosieckej a Kvačianskej doliny. To bol teda pohľad! Nemôžeme to nazvať túrou, bola to len menšia prechádzka 🙂 S veľkým nadšením sme sa blížili k vodopádu, pri ktorom sme si povedali, že keď netečie aspoň ciká. 🙂 Pán Boh nemohol všetky krásy rozbaliť ihneď. Naše nohy sa dotkli mostov, pod ktorými tiekla priezračne čistá voda, liezli sme po skalách i rebríkoch a nakoniec sme sa ocitli na nádhernej lúke. Len my, Pán Boh a stádo kráv 🙂 Po prejdení lúky sme si urobili obednú prestávku, kde nemohla chýbať chutná klobáska, slaninka či čokoláda (samozrejme, všetko to bolo z kategórie: najlepšie na svete 🙂 ). Potom sme sa presunuli do Kvačianskej doliny, kde sme mali možnosť vidieť mlyn (miesto zvané Oblazy), ktorý okrem jedného pôvodného brvna v zadnej časti, bol úplne zrekonštruovaný. Mali sme tam možnosť vidieť kus histórie a zamyslieť sa nad tým, ako žili naši predkovia. Po tejto mini túre sme sa vrátili na našu chatu, kde nás čakal skvelý obed od šéfkuchára Lukáša, duchovný pokrm od o. Martina a nakoniec športové vyžitie v podobe zápasu Chorvátsko-Česko.
Čo dodať na záver? Prežili sme veľa pekných momentov, vytvorili spoločenstvo, krokom o pohľadom chválili Boha za to, aký je. Čo z toho vyplýva? Že sa musíš nabudúce pridať k nám! 🙂 Či to bude Habovka a Západné Tatry alebo iný kus nášho krásneho Slovenska.
Report: Evka Sabolová
