Ostrá
Tradične turistický 17. november.
Tak ako sa to už v UPC stalo zvykom, sme sa na výročie nežnej revolúcie a na sviatok študentov
vybrali do hôr. Pre mňa má jesenná turistika určitú nostalgiu a zelené, červené a žlté lístie stromov
vo mne prebúdza vďačnosť za Stvoriteľovu farebnú fantáziu.
Tentokrát sme sa vybrali na Ostrú. Išli sme na troch autách, takže sa nás tam pozbierala slušná partia. Za pekného počasia je to veľmi krásny výlet s relatívne malou náročnosťou na kondíciu. A ostré a krásne skaly v závere výstupu určite stoja za menšiu námahu. Nehovoriac o nádherných výhľadoch, ktoré sa nám naskytli na vrchole.
Marcelka, ktorá šíri okolo seba dojem, že si neobuje iné ako balerínky, že nemôže dýchať iný vzduch ako klímu v EUROPA SC a že nezájde ďalej ako do najbližšieho obchodu s výpredajmi, mala vynikajúcu kondičku. A vo svojich požičaných botaskách a rifliach sa len usmievala nad „imidžovými športovcami.“
Alžbetka nezaprela v sebe umeleckého ducha a vďaka tomu, že odfotila každú malú vetvičku, každú kvetinku a každého drobného chrobáčika, máme z tohto výletu hotovú botanickú zbierku a otec Martin má počítač zahltený fotkami. Ale myslím, že sa nesťažuje, veď vďaka Betke si viac všímame drobnú krásu, ktorá je úplne všade.
Igi a Žofka boli tiež spokojní, teda aspoň tak vyzerali a Igi výnimočne nefrfľal a verím, že to nebolo preto, že by už nevládal, ale jednoducho preto, že nemal dôvod.
Tešili sme sa , že bol s nami aj Maťo, nielen preto že mal auto ,ale aj pre jeho vtipné poznámky, bez ktorých by to nebolo ono. Napriek tomu, že ,musel na vrchol vyniesť najväčšiu záťaž, bol tam prvý. Samozrejme až po našom drahom ocovi, ktorého si netrúfa predbehnúť ani taká skúsená horolezkyňa a skialpinistka ako je naša Anička.
Na vrchole, na ktorý sme všetci úspešne vyšli sme zjedli desiatu, vypili si „vrcholový“, urobili pár krásnych záberov a spokojní, možno trochu unavení, ale plní pekných myšlienok sme zostúpili dolu. V miestnej krčmičke sme si dali čajík a pobrali sme sa k našim autám.
Myslím, že nikto neľutoval že v tento deň nedal prednosť seminárkam, učeniu a vôbec škole. Však povinnosti neutečú. A počkali si aj na nás. No my sme ich s vyvetranou hlavou v ten večer zvládali akosi ľahšie.
Ostáva už len poďakovať. Pánu Bohu za skvelé počasie, priateľom za úžasnú spoločnosť a ocovi Martinovi za zorganizovanie ďalšej peknej a vydarenej UPC akcie.
Lucka
