Chleb
Tentokrát o.Martin vybral za cieľ Malú Fatru, v ktorej som ja ešte nebola. Stretli sme sa skoro ráno v UPC, aby sme mohli deň začať sv.omšou. Kávička, raňajky a vydali sme sa na cestu za Chlebom. Viktóriu sme zaparkovali za obcou Rieka a postupne sme zhadzovali zo seba vrstvy oblečenia. Na „prístupovú trasu“ k Šútovskému vodopádu otec nahodil polobehové 🙂 tempo. Niekoľko fotečiek pri vraj najvyššom vodopáde v Malej Fatre, očarenie, zmena mundúru a začali sme vystupovať k Mojžišovym prameňom (1140m). Už tu nás otec začal motivovať slovami: “ Vidíš tam ten sneh hore?“ Ja: „Áno, vidím.“oM: „Tak to ešte nie je naš cieľ.“…
Pri Mojžišovych prameňoch na nás čakala očarujúca príroda, voda prameniaca zo svahu, podbeľ, snežienky, šafrán (našli sme aj albínovské šafrány), prvosienky…kopce. Vystupujúc po chodníku otec začal odbočovať do svahu (hádam nepôjdeme cez chatu). Samozrejme sme museli využiť, priam nukájaúcu sa, skratku. Občas štvrnožky, občas po zadku…sme v tichu vystúpali na hrebeň za Hromové. Odtiaľ za našim cieľom – Chleb. Vtedy som ešte verila, že je to náš cieľ. No a postupne som zisťovala, že nie. Hrebeň prenádherný. Ocovi išla slina a tak sme pokračovali na Veľký Kriváň. Obkukli sme lyžiarov. Občasné blato vystriedal poriadny vietor, ale neodfúklo nás.
Cestou nadol sme sa zastavili na chate, zakývali Ičkovi do kamery, podaktorí sme sa posilnili horcom a vydali sa na nekonečnú cestu nadol 🙂 Bol to parádny deň a dostavila sa aj parádna svalovica 🙂
