Zvyčajne sa toto spojenie používa pre Chopok, ale spravidla keď je Chopok v oblakoch, tak Ďumbier sa v nich nachádza tiež. Túžba po psychickej regenerácii nás vytiahla von. Na rozdiel od mnohých iných, spontánnych akcií, sme túto mali už vopred dohodnutú, aj keď sme vedeli, že vzhľadom na ranné povinnosti vyrazíme „trochu“ neskôr. Avšak niektorí členovia tímu tento čas ako zvyčajne, ešte trochu posunuli. Nakoniec sme z Trangošky vyrazili okolo 13,00. Hoci väčšina turistov, hlavne maďarskej národnosti už schádzala, my sme sa pomaly, ale plynulo sunuli nahor.
Od Štefáničky sme sa ponárali do oblakov. Bolo takmer bezvetrie, iba občas zadul nevýrazný nárazový vietor, zato však viditeľnosť sa s narastajúcou nadmorskou výškou výrazne znižovala. Magdalénka sa tešila, že prvý krát túto sezónu je niekde v horách s lyžami na nohách, avšak spomínaná absenčka ovplyvňovala jej výkon. Anička ako zvyčajne so znižujúcou sa viditeľnosťou zvyšovala svoje depkárčenie 🙂 Na vrchole sa však všetko zmenilo, lebo zamrznutá biela a hmlistá atmosféra provokovala v nás nesmiernu eufóriu plnú vnútorných dojmov. Ináč dobre, že sme sa po istom váhaní na Štiavnici rozhodli ísť na vrchol Ďumbiera. Lebo okrem už spomínaných dojmov sme pomohli blúdiacim maďarským turistom nájsť vrchol, ktorý pre nízku oblačnosť nevideli, a tak sa váhajúc premotkávali hore dolu.
Lyžovačka bola úžasná, samozrejme až keď sme sa vynorili z oblakov. Terén okolo Vlčieho žľabu mal správnu tvrdosť, jednoducho bol akurát 🙂 .
