Ďumbier
Už tradične sme začali našu túru spoločnými raňajkami a kávou v UPC, potom sme vyzdvihli zvyšných účastníkov zájazdu a Chrústikom sa dopravili Trangošku. Tam sa nám po menších peripetiách nakoniec podarilo zaparkovať. Naša výprava pozostávala z dvoch tímov – skialpinistického a pešieho Skialpinisti boli traja (o. Martin, Green a Anička V.), peší turisti dokonca štyria (o. Pawel, Anička P., Lucka a Dominik). Anička skialpinistka sa však rozhodla ísť hore s pešou výpravou, veď aby sme náhodou nezablúdili. Snehová pokrývka bola už na Trangoške a cestou hore sa len a len zlepšovala. Otec Martin, samozrejme, aj napriek ešte stále boľavej nohe vyšiel hore prvý a kým sme sa my všetci stretli pri Štefáničke, tak už stihol zlyžovať Štiavnicu. Vedľa chaty sme narýchlo zjedli výborne chleby pripravené o. Martinom určite s láskou. A vyrazili sme hneď na Ďumbier, aby sme ešte stihli slniečko, lebo počasie sa malo postupne kaziť. Výhľad na Vysoké a Západné Tatry sme však našťastie ešte mali. Na Ďumbieri sme si (ako ináč) spravili spoločnú vrcholovú fotku aj s ďalšími kamarátmi skialpinistami. Tí sa potom vybrali zlyžovať Vlčí žľab. My, štyria peší turisti, sme sa tiež vydali na cestu dole – kráčaním, šmýkaním na igelitkách (Dominik mal dokonca vrece), brodením sa, šmýkaním na nohách – všetko podľa terénu. Zadky nás nakoniec boleli poriadne a suchými sme tiež neostali. Ale stálo to za to! Lyžiari nás už čakali dole pri aute, samozrejme. Našťastie neodišli bez nás 🙂
Z túry (alebo z výletu?) si odnášam dve hlavné poučenia:
- To, že som už zopárkrát na tom Ďumbieri bola, neznamená, že tam bez problémov vyjdem zas (pri tejto príležitosti sa chcem poďakovať všetkým, ktorí mali so mnou trpezlivosť a stále ma počkali).
- Ak ma niekto nazve odpornou ženou, tak to môže byť myslené aj ako kompliment (lebo slovenčina a poľština môžu niekedy uviesť do omylu).
Áno, áno, na významové nuansy termínov „túra“ a „výlet“ treba jednoznačne upozorniť. Najlepšie vopred 🙂