Ľubietovský hrb
Keďže som nechcela ostať prvé dni nového roka sama na byte v Bratislave a domov sa mi neoplatilo na ten čas ísť, tak moje „kroky“ smerovali do milovanej Bystrice. Anna a o. Martin tvrdili, že ma radi privítajú, a tak aj bolo! V nedeľu sa nám konečne vyčasilo, teda ma vzali aj na menšiu túru do geografického stredu Slovenska na Ľubietovksý hrb (1255 m). Autom sme sa vyviezli, teda vlastne Viktória nás vyviezla niekde tam nad Ľubietovú, kde sme už mali pekný výhľad a ani sme nič pre to nemuseli urobiť 🙂 Pred vstupom do lesa nás tabuľa upozornila, že je tu ZÁKAZ KLADENIA OŇOV. Zákaz sme vzali na vedomie a vošli do lesa. Sledovali sme modrú značku (ja moc nie, lebo som vedela, že moji sprievodcovia cestu poznajú iste lepšie než ja), po ktorej sme došli k Chate pod Hrbom. Keď som tam konečne dofučala, tak som sa naivne domnievala, že to už je náš cieľ, respektíve skoro cieľ. Ale ono tá chata nebola až tak celkom pod tým Hrbom, boli sme asi ešte len v polovici cesty. Pokračovali sme hore krásnou slnečnou lúkou pokrytou trblietavou námrazou. Potom sme opäť vošli do lesa, ktorý bol najprv taký klasicko-hnedý, ale po čase sa zmenil na bielu rozprávku. Hrb statočne zakrýval túto časť lesa pred slnkom, a tak nás milo prekvapil. Nakoniec sme pekne po skalách došli až na vrchol, odkiaľ sa nám parádne ukázali nielen Nízke Tatry, ale aj zasnežený Kriváň. Výhľadom sme sa moc dlho nekochali, keďže napriek slniečku nebolo najteplejšie a vybrali sme sa teda opatrne smerom dole s vidinou teplého autíčka a teplého UPeCečka. Výlet sme zakončili – ako ináč – výborným obedom z kuchyne o. Martina. Srdečne ďakujem Aničke, o. Martinovi a všetkým ostatným za krásny a pohodový čas strávený v mojej Banskej Bystrici!
