Malofatranský hrebeň
Najskôr k pojmu interaktívna turistika. Autorkou je Erika, s ktorou som mala tú česť zdielať tento víkend. Ide o turistiku, kde je turista (väčšinou z dôvodu nepriazne počasia) nútený k úzkemu kontaktu s terénom, čo sa potom prejavuje na celom jeho zovňajšku, zjednodušene povedané je zablatený od hlavy až po päty.
Naša výprava začala v sobotu ráno v Terchovej. Bratislavská časť výpravy cestovala od tretej ráno, ja som sa okolo siedmej pridala v Žiline. Z Terchovej sme vyrazili cez dolinu poeticky nazvanú Obšívanky na Malé nocľahy (1000 m.n.m.), aby sme si zdiaľky prezreli hrebeň a opäť klesli na Starý dvor (610 m.n.m.,zhruba v nadmorskej výšky, z ktorej sme vyrážali). Túto prvú časť sme spätne vyhodnotili ako úplne inú túru. Strmo sme vystúpali nahor, štverali sa po kamenných úbočiach, prechádzali rozprávkovým lesom. Zo Starého dvora začalo stúpanie na chatu na Grúni. Dovtedy obstojné počasie sa začalo meniť na vytrvalý dážď a hmlu. Na chatu na Grúni (970 m.n.m.) sme dorazili okolo pol druhej, málinko sa posilnili a pustili sa do stúpania na Poludňový grúň (1445 m.n.m.). Mapa hovorila, že okolo pol piatej by sme mali byť v teplúčku na chate pod Chlebom. Po chvíli sme zistili, že to nepôjde až tak ľakho, lebo chodník pokrývalo mazľavé blato, no krajom lesa sa dalo. Cestou sme ešte pokonverzovali s protiidúcim pánom, ktorý nám a všetkým podobne nezodpovedným turistom sľuboval istú smrť v roklinách Malej Fatry. Na hrebeni to už bolo krásne. Cez hustú hmlu občas presvitali lúče zapadajúceho slnka a vytvárali raz žltú, inokedy modrú atmosféru.
Keďže bol začiatok novembra a pomerne zlé počasie, čakali sme že na chate budeme my a možno ešte pár ľudí… Opak bol pravdou. Len tak tak sme našli miestečko, kde by sa dala zjesť teplá polievka. Najedli sme sa a o ôsmej sme už šušťali v spacákoch (opäť Erikin výraz :)).
Po skorom budíčku a raňajkách sme sa vydali na cestu. Počasie sa veľmi neumúdrilo. V Snilvskom sedle sme si s inými turistami vymenili informácie, kto kde ide v ten deň na „výhľady“ a pustili sa do stúpania na Veľký Kriváň. Počasie sa stále zhoršovali, preto sme sa kolektívne zhodli na tom, že to nie je až také potrebné ísť sa tam pozrieť, tak našim najvyšším bodom sa stal až Malý Kriváň (1671 m.n.m.). Vidina teplého čaju nás hnala na chatu pod Suchým najkrajšou možnou cestou. Na chate sme si dali fajnú nedeľnú polievku a Bratislavčania si tam našli zvyšok partie. Schádzali sme to Strečna, kde sme zistili, že väčšina Slovenska bola v ten deň zaliata slnkom, len my sme si užili hmlu. Ďakujem za krásne zážitky
