Na Dev. Kobyle
Vzhľadom na náš momentálny pobyt v Bratislave by bola hanba neísť na Devín. Keďže sme však nejakí turisti, tak sa tam predsa neodvezieme autobusom! Vybrali sme si preto električku 🙂 Ale nebojte sa, odviezli sme sa iba do Karlovej Vsi, stretávacie miesto bolo pri Kostole sv. Františka z Assisi. Do bratislavsko-bystrickej partie sme pribrali Dominika z nášho františkánskeho stretka a takisto výletníkov – Stančiho a Veroniku. Ako sme pomedzi domy vošli do lesa, nasledovalo pomerne strmé stúpanie. Niektorí účastníci skonštatovali, že ak to takto pôjde ďalej, tak sa po chvíli otočia. Stúpanie sa však rýchlo skončilo, a tak sme všetci šťastlivo prešli celú trasu. Šli sme po červenej značke, ktorá je súčasťou Cesty SNP.
Čas na prvú spoločnú fotku dozrel v Jezuitských lesoch (333 m). Jezuitov sme tam však nestretli, iba zopár bežcov a psovoditeľov. Zrazu sme však v kríkoch zbadali niečo hnedo-sivé, no boli to iba kozy. Alebo teda vlastne capy… no proste to malo rohy.
Niekde pod Devínskou Kobylou sme odvážne zišli zo značky, lebo vraj je tu niekde stará raketová základňa, tak ideme kuknúť. Škaredé, rozbité kryty na rakety nás v rámci možností zaujali, chalanov samozrejme viac. Pohotovo vytiahli baterky a šli to preskúmať. Našli sme aj rozhľadňu, ktorá nevyzerala až tak bezpečne, a preto niektorí členovia našej výpravy radšej ostali pevnými nohami na zemi.
Nakoniec sa nám podarilo nájsť aj samotnú Devínsku Kobylu (514 m), kde sme si samozrejme museli dať spoločnú fotku a aby sme tam boli konečne všetci, tak sme poprosili nejakých okoloturistov, či nás odfotia. Trvalo to pomerne dlho, keďže oslovený pán bol produktový fotograf, a teda si dal záležať. Z Devínskej Kobyly sme mali konečne dobrý výhľad na cieľ našej cesty – hrad Devín, ktorý bol však hlboko pod nami. A preto náš výlet získal aj priľahlé pomenovanie – zostup na Devín.
A ten zostup naozaj nasledoval, bol pomerne strmý, ale zato sme naozaj rýchlo zbehli dole do obce Devín a vybrali sa k hradu. Na parkovisku pod hradom však už stáli dva autobusy plné vojakov, resp. vojenskej dychovky. Takisto aj Čestná stráž prezidenta. Potom nám došlo – veď je 17. november. Keď sme zistili, že paráda sa ešte len chystá, šli sme sa len tak prejsť popod Devín popri Morave a Dunaji, aby sme to náhodou neprepásli. A oplatilo sa! Nečakane prišiel aj ťažko chorý Anton Srholec, keďže v podstate on inicioval vznik pamätníka – Brány slobody, ktorý stojí pod hradom. S Aničkou sme boli asi týždeň predtým na dokumentárnom filme o Srholcovi, kde bola presne táto scéna, len zo 17. novembra 2014. Tak sme sa cítili, ako keby nás to vtiahlo do toho filmu. Samozrejme, prišiel aj prezident a ďalší papaláši, ktorých sme až tak nepoznali. A potom už len dychovka a vojenské povely typu: „Venceeee uchopiť!“
Po dychovke a po prejave prezidenta sme sa v rámci možností decentne vytratili 🙂 A keďže sa väčšine z nás už ani hore na hrad nechcelo, tak sme sa rozhodli dať si rozlúčkovú fotku a pohľadať autobusovú zastávku. Výlet sme zakončili ako ináč – v krčme. Na káve, samozrejme 🙂
