Jastrabia veža
Z mojej strany to bolo veľké váhanie…ísť či neísť. Nakoniec som o 4:00 ráno nastúpila do UPC auta. Išli sme po Ička, potom po Jaríka. Smer Vysoké Tatry.
Na parkovisku stálo už pár aút. Vonku fučalo, slnko vychádzalo, pľúca priam nasávali čerstvý vzduch. Na Chate pri Zelenom plese sme si dali čajík, asi tak „stokrát“ zavreli dvere (lebo nápis Prosíme zatvárať dvere je asi nepochopiteľný) a pobrali sa ďalej. Nejako sa otepľovalo (nebolo to len slnkom), dych silnel. Kolektívna zodpovednosť nedovoľovala zanechanie jedinej členky tímu v úzadí a tak sme všetci pekne pospolu odbočili z chodníka vedúceho na Jahňací štít k meteorologickej stanici. Začali sme vystupovať do sedla, pred nami bola ešte jedna skupina. Do sedla dorazil aj ten vietor, čo fučal ráno pri aute. Miestami som si myslela, že si tú bundu nestihnem obliecť, lebo mi ju prv uchytí vietor. Zo sedla sme sa vrátili k výstupovej rímse vedúcej na Jastrabiu vežu. Keďže skupina pred nami tam mala výcvik, oM nás uviazal na lano a trošku sme sa predbehli. Miestami bola skala mokrá, miestami bolo aj ľadu. No pekne sme sa istili (borhákmi i modlitbami) a v zdraví vyšli na Jastrabiu vežu. Myšlienku mať hore sv.omšu sme poupravili na verziu – niekde v závetrí alebo v Zorničke. Niekoľko fotiek, vychutnávanie si výhľadov, vietor, slnko … jedlo, nádej, sklamanie. Po hodnej chvíli sme sa pobrali nadol. Neďaleko chaty sme stretli ženy z rodu Vallušovcov. Kofola, polievka a už nás čakal len ten nekonečný zostup nadol. Sv.omša v Zorničke a večer o 20tej sme boli spokojní späť v BB. Taká jedna výnimočná nedeľa. Ďakujem!
