Turistický klub UPC Banská Bystrica

Vrcholová

Kto očakáva, že sa dozvie nejaké podrobnosti o prístupovej ceste, počte stúpaní, o prevýšení, či o iných podrobnostiach trasy, bude sklamaný. Toto bude príbeh jednej nedele. Z praktických informácií mi utkvelo v pamäti len to, že sme vychádzali zo Zochovej chaty a išli sme stále po modrej až kým sme neprišli na Vysokú (pozor názov zavádza!!!) a odtiaľ sme prešli do Kuchyne. Prakticky sme prešli celé Malé Karpaty, samozrejme po šírke. Kto ma aspoň trochu pozná vie, že pre mňa nikdy neboli praktické informácie dôležité a preto bude tento článok plný metafor a takmer nepoužiteľný ako popis trasy. Prijmite preto prosím moje ospravedlnenie a trasu si radšej naštudujte podľa mapy, resp. sa ozvite Aničke P. Ako to veľmi trefne zhodnotila- sme komplementárna dvojica. Nič si z toho nerobte, ani ja neviem čo to znamená, ale ako slovenčinárka vrelo odporúčam Slovník cudzích slov. Išli sme len my dve – ja a Anička, ale ako čoskoro zistíš, milý čitateľ, nebolo to na škodu veci. Okolo desiatej sme vysadli z autobusu pred Zochovou chatou. Viem, že to nie je najvhodnejší čas na začatie túry, ale ja osobne považujem slovo túra v spojení s Malými Karpatmi za nadmieru nadnesený pojem, skôr by som povedala, že sme sa len tak boli potúlať po lese. Samozrejme naše prvé kroky viedli do veľmi pekného zrubu oproti Zochovej chate, kde sme si dali kávu. Týmto pozdravujem Miška CH. Potom sme sa už s radosťou vybrali, ako som už spomínala po modrej. O niekoľko krokov sme zazreli kaplnku zasvätenú svätej Márii Magdaléne, krátko sme sa pomodlili, ja som si vzala jednu hrušku, ktorá tam bola obďaleč spadnutá a ako sa neskôr ukázalo presne zodpovedala textu detskej básničky Spadla hruška zelená. Jednoducho – bola ešte nezrelá. Ale vtedy som to ešte nevedela a spokojne som si vykračovala. O kúsok ďalej sme zbadali maličký cintorín. Poprechádzali sme sa v ňom a ja som – ako vždy na cintoríne – zablúdila myšlienkami k môjmu drahému staručkému. Kráčali sme lesnou katedrálou, ktorá bola stavaná presne ako tá gotická, vzbudzovala v človeku túžbu modliť sa. Les sa, tak ako koniec koncov všade v Karpatoch, veľmi rýchlo a nečakane menil. Rôzne pásma sa striedali a tým nás „výstup“ nenudil. S Aničkou sme, keďže to nebola typická turistika a cestou hore sme sa nezadýchali, prebrali všetko možné. Od potreby prežívania viery v spoločenstve, cez podobnosť islamského a kresťanského náboženstva, až po symboliku v Tolkienovom diele. Cestu hore nám prehradil úžasný starý strom, ktorý si stopercentne ešte pamätá Rakúsko – Uhorsko. Bol zvnútra celý bútľavý, ale napriek tomu mal zelenú korunu. Samozrejme, že sme doňho vliezli. Viď foto prílohu. Pod vrcholom Vysokej sme sa dosť šmýkali po blate, ale podarilo sa mi udržať môj svetlomodrý sveter v pôvodnej farbe, takže to nebolo až také zlé. Keď sme prišli na vrchol Vysokej ponúkli sa nám krásne výhľady na obe strany Karpát. Videli sme odtiaľ aj hrady Červený kameň a Plavecký hrad. Keby som počas vysokej menej času trávila v UPC a viac študovala (týmto srdečne zdravím o. Martina), vedela by som povedať, či to boli strážne hrady postavené v čase protitureckých vojen. Takto to ostáva v rovine mojich dohadov. Na vrchole Vysokej sa vypínal vysokánsky veľmi pekný kríž. No celkovo k Vysokej treba povedať, že názov je značne preexponovaný, pretože dotyčná Vysoká meria len  cca.750 m.n.m. No zápisy vo vrcholovej knihe svedčia o tom, že mnohí na ňu citujem: „dofučali“, či „dokašľali.“ Nuž ako povedal istý múdry muž, ktorý nebol len fyzik, ale aj filozof a teda ho poznám aj ja: „Všetko je relatívne.“ Aj pojem výšky. Cestou dolu sme chvíľočku išli pomerne strmým blatistým terénom, no potom sme prechádzali cez les, ktorý bol tak čarokrásny, že keby spoza niektorého stromu vykročí elf a prihovorí sa nám, ani za mak by som sa tomu nečudovala. Vlastne som sa čudovala, že sa tomu tak nestalo. Zrazu sme doslova vyhupli z lesa na lúku pokrytú ešte stále zelenou trávou a posiatu fialkovými jesienkami. Som skalopevne presvedčená, že tam v noci tancujú lesné víly. Slnko nádherne osvecovalo dolinku pred nami v ktorej sedela učupená dedinka s malebným rýdzo slovenským názvom Kuchyňa. Po šere v lese, bol slnečný jas ako tekuté zlato zalievajúce celý výhľad. Zvalili sme sa do trávy medzi kvetiny, vdychovali sme vôňu zeme, slnko nás hrialo, nad nami sa rozprestieralo blankytné nebo a v srdci klíčila vďačnosť za každé stebielko, za každú kvetinu, ktoré Boh povolal k bytiu. K oslavnej piesni na Boha Stvoriteľa, ktorú spievali vtáky, ktorú vydychovali kvietky, ktorú šepkali listy stromov a ktorú ohlasovala modrá obloha sme nesmelo a s bázňou pridali tichú pieseň našich sŕdc.

Potom sme už len zbehli dolu do dediny a s pocitom dobre prežitého dňa sme sa odviezli autobusom domov. Z celého srdca sa chcem poďakovať Aničke za jej milú spoločnosť a za celé naplánovanie a prakticky aj zorganizovanie výletu.