Turistický klub UPC Banská Bystrica

Niekde v Malých Karpatoch

Hoci Lucka pôvodne tvrdila, že tu okolo Bratislavy ani hory nie sú, len také kopčeky, aj napriek tomu náš výlet stál za to. A tak vznikol z neho článok.
Ráno sme sa odviezli autobusom do Svätého Jura, kde sme sa vybrali hore ulicou po modrej značke. Cestou sme si stihli obzrieť jeden kostol bez veže a popri horskom hoteli Eva sme prešli do lesa. Zvažovali sme, či „horský“ hotel je v tomto prípade korektný názov pre nejakú tú budovu povyše dediny. Za ním sme chvíľu váhali pri výbere tej správnej cestičky, no turistická mapa z výpredaja v sninskom Tescu sa ukázala byť viac ako užitočná. Dokonca sme po chvíli našli aj veľkomoravské hradisko. Teda vlastne len jeho valy, ktoré ako jediné sa zachovali až do dnešného dňa. Potom sme pokračovali ďalej do kopca, až sme sa v závratnej výške 490 m n. m. na križovatke Salaš napojili na červenú Štefánikovu magistrálu. Človek by čakal, že ak sa to miesto volá Salaš, tak tam objavíme aspoň nejaké náznaky salaša, ale nič. Trošku sklamané kráčame ďalej, uhýbajúc sa cyklistom. Napriek pomerne hustej premávke sme mali prekvapko! Asi 30 metrov pred nami prebehla cez chodníček divá sviňa, ale zjavne sme ju vyplašili, lebo jej štyri či päť mladých už nestihlo prejsť za ňou. Tak sme sa pokúsili decentne vzdialiť, aby prešla celá família a všetci boli na pokoji. Počkali sme, kým sa dostanú snáď do bezpečnej vzdialenosti a potom sme sa opatrne vybrali ďalej. Nuž, neviem, kto sa vyplašil viac, či my, alebo oni. V každom prípade ten zážitok stál za to.
Po čase už bez ďalších nečakaných udalostí sme dorazili na významnú križovatku turistických ciest v Malých Karpatoch, a to Biely kríž. Naozaj tam bol biely kríž, Lucka zhodnotila, že či kvôli tomuto sme sa sem trepali, že u nich je ich toooľko pri ceste. Okrem kríža tam však bola aj pekná čistinka plná oddychujúcich cyklistov a, samozrejme, bufet. Ja som si dala čaj a Lucka kávu, dokopy sme platili prekvapivo 1 euro 20 centov. Ako keby tu zabudli na vysokohorskú a bratislavskú prirážku. Potom sa Lucky ujo pýta: zalievanú? nesku? A Lucka na to – môže byť 🙂 Lenže ujovi to moc nepomohlo. Nakoniec sme sa predsa len dopracovali k tomu, že Lucka vlastne chce zalievanú nesku 🙂
Po dostatočnom oddychu sme sa vybrali späť do Svätého Jura, len pre zmenu po žltej značke. Po bielom kríži nasledoval modrý a červený. Takisto sme prešli popri takmer storočnom pomníku nejakého chlapca, ktorého tam privalil strom – miesto sa volalo Dušičky. Cestou sme mali v pláne zastaviť sa na zrúcaninách hradu Biely kameň, no museli sme nejako zle odbočiť. Značiek tam bolo viac než dosť, len každá znamenala niečo iné: turistická trasa, jazdecká trasa, náučný chodník. Mali sme pocit, že už hodnú chvíľu ideme zle, tak sme sa opýtali takých tetušiek na prechádzke. A ony, že nás zavedú. No milá tetuška v rokoch nahodila také tempo, aké sme za celý ten deň ešte nemali, nuž ale hanbili sme sa ísť pomalšie. Na hrad sme nakoniec došli, len z opačnej strany, ako sme plánovali. Nevadí. Dojedli sme tam zvyšné zásoby a potom sa vybrali späť do „mesta“ Svätý Jur. Tam sme ešte poobdivovali a pofotili voľajaké pamiatky, ako napr. slnečné hodiny na piaristickom gymnáziu, kde študoval dokonca aj sám kráľ Madagaskaru Móric Beňovský. Začalo sa nejako hrozivo mračiť, no spadlo našťastie len pár kvapiek, ak vôbec. Železničnú stanicu sa nám podarilo nájsť na prvý šup, tak nám už neostávalo nič iné, len sa spokojne vybrať domov. Aj keď sme neprešli žiadne štíty, o zaujímavé zážitky teda nebola núdza.