Chata Plesnivec
Aký by to bol záver akademického roka bez Rozlúčkovej chaty UPC? Z možných destinácií opäť raz zvíťazil Poprad, a teda Tatry, nech je to zmena oproti minuloročnému Slovenskému raju. Všetko sa začalo v piatok večer a pokračovalo takto:
Počasie vyzeralo také kadejaké, len nie slnečné a bez mráčika. Tak sme sa rozhodli, že sa poľským autobusom odvezieme do Tatranskej Kotliny, vyberieme sa na chatu Plesnivec a potom uvidíme, čo ďalej. Cestou hore nás zaujali predovšetkým jahody („trhaj“). Pri chate sme sa napriek teplej polievke pekne vymrzli. Zároveň sa poriadne zamračilo a vyzeralo to na dážď, tak sme sa rozhodli, že teda ideme späť tou istou trasou do Tatranskej Kotliny. Po niekoľkých minútach kráčania smerom nadol sa začalo vyjasňovať, dokonca zasvietilo slnko. Nálada v skupine značne poklesla… prečo sme len nešli ďalej?! Potom sa však opäť zamračilo a začalo trochu kropiť, akoby nás niekto chcel utešiť, že predsa len prší a je dobré, že sa vraciame. Kropenie však po chvíli prestalo, zišli sme do Tatranskej Kotliny, kde nám otec Martin ukázal kaplnku sv. Huberta. Potom sme zistili, že autobus do Popradu nám ide asi až o hodinu a pol, tak sme sa teda vybrali najesť. Cestou k reštaurácii sme však stihli pekne zmoknúť. Tam sme sa opäť vymrzli na terase, ale aspoň sa dobre najedli a šťastno-smutne sa vrátili do Popradu.
