Turistický klub UPC Banská Bystrica

Jubilläumsgrat

Pod pojmom Jubiläumsgrat si treba predstaviť „cestu“ hrebeňom z Zugspitze (2963m) na Alpspitze (2628m). V názvoch sa uvádza cesta (Jubiläumsweg – Jubilejná cesta), avšak v skutočnosti to s cestou nemá veľa spoločného. Dokonca je aj málo zaistená („Kein Klettersteig – eine hochalpine Tour“ – uvádza sa v upozorneniach), a preto sa nedá nazvať ani ferratou. Jedná sa o obrovské množstvo výšvihov, zostupov a prechodov. Len čo zdoláte jeden vrchol, už sa ukazuje ďalšia prekážka. V sprievodcoch sa charakterizuje ako najveľkolepejšia akcia, ktorá sa dá v severnej oblasti Álp uskutočniť. Na „bergsteigen.com“, kde sa okrem iného nachádza podrobný opis trasy, sa uvádza, že celý hrebeň má vzdušnou čiarou približne 5,3 km avšak v „lezometroch“ sa jedná o vzdialenosť zhruba 8,1 km. Popisovať podrobne celý prechod asi nemá zmysel, stačí azda iba spomenúť niektoré významné body na trase: Zugspitze (2963m) – Innere Höllentalspitze (2741m) – Bod odbočky únikovej zostupovej trasy cez hrebeň Brunntalgrat-Steig na Knorrhütte – Mittlere Höllentalspitze (2743m) – Bivak Gratthüttl (2684m) – Äusere Höllentalspitze (2716m) – Vollkarspitze (2618m) – sedlo pod Hochblassen odbočka na Griesskar Scharte (2463m) – Alpspitze (2628m) – Osterfelderkopf, horná stanica lanovky (2050m).

Jubiläumsgrat – topo trasy

Dosť bolo faktov. Čo sa týka nášho výletu, vyrazili sme prvou lanovkou o 8,00 z Eibsee na Zugspitze. Anička ostala strážiť auto tvrdiac, že takéto exponované prechody pre ňu nie sú, a že sa bude radšej o nás báť a modliť sa v nižších nadmorských výškach. Barborka zase usúdila, že Greena samého (teda iba so mnou) nikam nepustí, a že pôjde aj ona 🙂 . Na Zugspitzi sme urobili niekoľko fotiek a po úprave výstroja vyrazili na hrebeň. Pokiaľ sme chceli stihnúť lanovku na Osterfelderkopf, mali sme čo robiť. Zvyčajný odhad času prechodu za dobrého počasia je 8-10 hodín. Posledná lanovka odchádza o 17,30, takže šanca, že ju stihneme bola slabá.
Barborka už v čase štartu mala dosť veľký rešpekt a moje nadchýnanie sa nad prevýšeniami, hĺbkami a exponovanosťou terénu jej nepridávalo na sebavedomí. Až som musel nakoniec všetkým povedať, že našim cieľom nie je zabiť sa, ale užívať si krásu prírody a terénu, a že uvidíme, ako to pôjde. Postupne sme si zvykli na úzky hrebeň, z ktorého na obe strany padali strmé, asi kilometrové jamy. Zhruba polovica trasy je bez istenia, cestou sa sem tam nachádzali nejaké oká na samoistenie. Prvý problémový úsek „Glatte Rinne“ nás čakal približne v prvej štvrtine cesty. Lezecká náročnosť je uvedená III-. Tu sme predbehli prvú skupinku, ktorá na tomto mieste zamrzla. Keďže sme boli pohodlní, zvládli sme ho bez istenia a pokračovali ďalej. Myslím, že nám, hlavne Barborke, dodal viac sebavedomia. Po nejakom čase sme prišli k úseku, ktorý sa istý chlapík pokúšal zlaniť. Ponúkol sa, že môžeme využiť jeho lano, ale keďže omotal lano okolo skaly a hrozilo jeho zaseknutie, tak som sa ponúkol, že mu ho zhodím, a potom zleziem za nimi. Green s Bajkou využili lano. Green však spustil  niekoľko kameňov a jeden z nich padol Barborke na hlavu. Našťastie mala prilbu. Chcem iba pripomenúť, že ísť bez prilby je iba naivná frajerina. Len si nedávajte intuitívne ruky na hlavu, ako to urobila Barborka, lebo tie vám prilba neochráni 😉 .
Cesta ďalej pokračovala v pohode raz hore, potom zase dole a sily postupne ubúdali. Bolo to vidieť hlavne na Greenovcoch, teda aspoň tej nežnejšej časti, až sa nakoniec rozhodli, že za Innere Höllentalspitze využijú jedinú únikovú trasu z hrebeňa smerom ku Knorrhütte, a potom dolinou do Garmisch-Partenkirchen.
Ďalej som pokračoval sám, a bol som zvedavý na niekoľko veži za Äusere Höllentalspitze, z ktorých najvyššia nesie názov Vollkarspitze. Barborka už dva dni pred týmto prechodom spomínala, že sa tých veží obáva, lebo sú nesmierne špicaté, a že tam Greena nepustí. Nadarmo som jej hovoril, že sa jedná o zaistenú stenu. Ktovie, možno práve kvôli týmto vežiam sa postarala o to, že spolu s manželom zliezli z hrebeňa 😉 . Cesta je v tomto úseku vedená skutočne priamo hrebeňom cez všetky veže. Prvá veža je akýmsi predjedlom, za ňou nasleduje hlboký zárez, a potom kolmo, cca 40-50m hore. Väčšinou je to o  psychike, po ferratových isteniach, pod vami sa však rozpínajú stovky metrov kolmé steny. Náročnosť ferraty je charakterizovaná ako“D“.
Pred Hochblassen som odbočil do sedla Griesskar, a potom vystúpal na Alpspitze, na ktorom sme boli pred štyrmi dňami. Bolo asi 16,15 a na vrchole tentokrát nebol absolútne nikto. Bolo to úžasné. Anička ma telefonátom uistila, že lanovka z Osterfelderkopf jazdí do 17,30. Čo bolo fajn, lebo po rýchlom zostupe som sa už o 17,10 viezol nadol do Garmischu. Tam sme sa postupne všetci zozbierali, a myslím, že všetci sme boli plní dojmov a vďačnosti nášmu obdivuhodnému Stvoriteľovi 🙂 .

Bolo to nesmierne krásne. Trvalo mi to cca 7h, avšak treba podotknúť, že trasa je fyzicky náročná, vyžaduje si krásne počasie a asi aj dobrú kondičku.